kino / dokument Text Vojtěch rynda | FOTO CinemArt Vojtěch Rynda český filmový publicista Všetky interpretácie sú správné, hovorí Švankmajer Filmová recenzia Vojtu Ryndu Athanor je stredoveká Alchymická pec. Volá sa tak aj spoločnosť slávneho filmára Jana Švankmajera a producenta Jaromíra Kallistu, v ktorej sa podobne ako v onej peci tavia magické obrazy, svária protikladné princípy a bublú temné sily. Dokument Alchymická pec sa na Švankmajerovu tvorbu kongeniálne napája a prekračuje hranice obyčajného dokumentárneho portrétu. Z toho bohatstva obrazov, objektov a výtvarných nápadov oči prechádzajú a rozum nad ním zostáva stáť. A zastaviť vlastný rozum je tiež to najlepšie, čo môže človek tvárou v tvár tvorbe Jana Švankmajera (*1934) urobiť. Jeden z celosvetovo najznámejších českých filmárov, ktorý je zároveň aj svojbytným výtvarníkom a čelným tuzemským surrealistom, sa vo svojom celoživotnom diele riadi vlastným aj kolektívnym podvedomím, pudmi a inými iracionálnymi impulzami. Jeho filmy a ďalšie umelecké výtvory sú ohromujúcim prúdom tajomných, telesných, sexualizovaných, morbídnych, brutálnych a jedným slovom fascinujúcich obrazov, ktorého zdroj ako by nemal nikdy vyschnúť – práve preto, že tryská z hlbín ľudskej duše, tak, ako sa ustanovila už v dobe kamennej. Ako surrealisti a ich „príbuzní“ psychoanalytici zdôrazňujú, žiadna civilizácia vnútro duše v jeho podstate nezmenila, len ho obalila tenkými nánosmi rozumu. Dokument Alchymická pec natočili filmári Adam Oľha a Jan Daňhel, ktorí so Švankmajerom spolupracovali na jeho poslednom celovečernom filme Hmyz (2018) ako kameraman a strihač. Švankmajer a jeho stály spolupracovník Jan Kallista ich oslovili, aby sa pokúsili zakonzervovať tvorivé procesy, ktoré poháňajú ich filmovú spoločnosť Athanor. Oľhovi a Daňhelovi sa podarilo oveľa viac. Alchymická pec je totiž tiež hlbokým ponorom do Švankmajerovej umeleckej „kuchyne“, zachytením dynamiky jeho priateľského a profesionálneho vzťahu s Kallistom, s ktorým filmár tvorí jedno z najzaujímavejších umeleckých partnerstiev v českej kinematografii, a vzdaním holdu Švankmajerovej dnes už bohužiaľ nežijúcej manželke a spolupracovníčke Eve, ktorej úloha je v tomto filme i v umelcovej tvorbe nezastupiteľná. Neobvykle otvorený Švankmajer Výpovedná hodnota Alchymickej pece je o to obdivuhodnejšia, že Švankmajer patrí k umelcom notoricky odmietajúcim svoju tvorbu vykladať. Iste aj vďaka profesionálnemu partnerstvu sa Oľhovi a Daňhelovi nebývalo otvára a vysvetľuje svoje princípy a metódy. Často tak robí prostredníctvom lakonických viet, ktoré pôsobia ako slogany z umeleckého manifestu. „Neverím na vývoj umelca, neverím na vývoj umenia, neverím na vývoj vôbec. Tvorba je vždy sebecká. Všetko ušľachtilé má aj svoju pudovú stránku. Čo je prvé, je najsilnejšie. Sny sú realita. Táto civilizácia so snami nepočíta.“ A najmä: „Všetky interpretácie sú správne.“ Túto mantru Švankmajer zdôrazňuje v úsmevnej scéne, v ktorej vysvetľuje svoju masívnu popularitu v Japonsku tým, že si Japonci myslia, že jeho výjavy majú nejaký pevne daný význam. Ako sa totiž v dokumente hovorí na inom mieste, Švankmajer na diváka alebo konzumenta takmer vôbec nemyslí, pretože v opačnom prípade by jeho tvorba nebola autentická. Ak berie konzumenta do úvahy, tak preto, aby ho miatol – napríklad prostredníctvom charakteristických veľkých detailov bezvýznamných vecí, ktoré človeka nútia hľadať v nich význam. Inde Švankmajer detailne opisuje, ako sa snaží prostredníctvom obrazov vyvolať hmatové vnemy filmom neprenositeľné alebo ako nemá rád počítačovú animáciu práve preto, že nepracuje s „dotýkanou realitou“. Opakujúce sa motívy jedla Hmat, prenesene vzaté fyzický kontakt, je pre Švankmajera úplne zásadný. Príznačná je napríklad scéna, v ktorej rozpráva, ako opatlával fetiše kukuričnou kašou zmiešanou s krvou a ako potom tieto sošky potkany úplne ohlodali alebo ako do nich muchy mäsiarky nakládli hemžiace sa larvy. Vypovedajúca je aj umelcova obrovská zbierka rozmanitých, hlavne tribálnych predmetov z celého sveta. Švankmajer podobné sám vyrába: „Vytváram také, ktoré si nemôžem kúpiť,“ vysvetľuje. Oľhovi s Daňhelom sa podarilo tiež napojiť na švankmajerovské asociatívne plynutie výjavov a významov. Alchymická pec je voľným tokom výjavov a scén, pod ktorého hladinou však možno cítiť aj štruktúru. Pravidelne sa opakujú napríklad zábery spoločnej konzumácie jedla, ktoré korešpondujú s motívom jedla v Švankmajerových filmoch. Sám tvorca potom rozpráva, ako ako dieťa odmietal jesť. Dokument tiež traktujú hojné ukážky z umelcových filmov – celovečerných, ako sú Spiklenci slasti, Niečo z Alenky, Lekce Faust, Otesánek a ďalšie, alebo z menej známych starších a krátkych. A priebežnú dejovú linku v inak nenaratívnom filme predstavuje organizovanie veľkolepej výstavy v Eye Film Múzeu v Amsterdame. Hlboko do vnútra A aj pre zasväteného znalca Švankmajerovho diela budú nesmierne prínosné momenty, v ktorých autori dokumentu umelca „rozrozprávali“ o súkromných veciach. Švankmajer spomína na svoj experiment s LSD, spomína na extrémne úzkostnú matku aj viac-menej ľahostajného otca, a hlavne detailne hovorí o milovanej manželke Eve – vrátane toho, ako po jej smrti skončil v blázinci alebo aké sny sa mu o nej teraz snívajú. Výtvarne strhujúca, poučná a zároveň nesmierne vtipná Alchymická pec mala nastúpiť do českých kín na jar a potom na jeseň, ale oba pokusy kvôli pandémii zlyhali. Na Slovensku mala kinopremiéru v októbri. Ďalšie uvedenie na veľkých plátnach sa plánuje. Alchymická pec Réžia Adam Oľha, Jan Daňhel SCeNÁr Adam Oľha, Jan Daňhel HERECKÉ OBSAdenie Jan Švankmajer, Eva Švankmajerová (a.z.), Jaromír Kallista… Dĺžka 117 min. Hodnotenie: Pozitívne Pre prehratie videa sa pripojte k internetu