kino / animovaný Text Vojtěch rynda | FOTO CinemArt Vojtěch Rynda český filmový publicista Dilili v Paríži Filmová recenzia Vojtu Ryndu Je to „len“ malé dievča. Navyše kreslené. A predsa sa dokáže s plným odhodlaním rozhorčene postaviť bezpráviu. A keď má práve čas, dychtivo sa zoznamuje so všetkými, ktorí v meste nad Seinou na začiatku minulého storočia niečo znamenajú. Animovaný film Dilili v Paríži spája nádherné predstavenie s hlboko humanistickým posolstvom. D ilili je napoly Francúzka, napoly Kanačka. Kanakovia sú domorodý kmeň z Novej Kaledónie, ostrova v juhovýchodnom Tichom oceáne. To ale v Paríži nemusí nikomu vysvetľovať: Nová Kaledónia je francúzska kolónia a Francúzi sa o jej obyvateľov zaujímajú. Asi ako my o zvieratá v zoo. Na začiatku 20. storočia si totiž ešte veľa bielych Európanov myslí, že sú nejakým „divochom“ nadradení, a nazerajú na ne s kombináciou zhovievavého nadhľadu a snahy ich „civilizovať“. Dilili si to uvedomuje, ale v jej detskej čistote a zároveň prirodzenej hrdosti sa jej to nedotýka. Práve do Paríža priplávala zo svojho ďalekého domova, privyrába si ako obyvateľka onej „ľudskej zoo“, kde ju povznesení belosi bezostyšne očumujú, a túži francúzsku metropolu čo najlepšie spoznať. V rokoch Belle Époque je Paríž stále ešte epicentrom svetovej kultúry, vedy a poznania. Zvedavú a odvážnu Dilili po meste sprevádza jej o trochu starší kamarát Orol. Ako poslíček má kontakty všade, aj v tých najvyberanejších kruhoch, a zároveň sa so svojou dopravnou trojkolkou aj na tie najvzdialenejšie miesta Paríža dostane neuveriteľne šikovne. Dievčatko sa tak pri výjazdoch Parížom stretáva s poprednými osobnosťami s podobnou frekvenciou ako český génius vo filme Jára Cimrman ležící, spící alebo hlavný hrdina filmu Woodyho Allena Polnoc v Paríži: takmer na každom kroku. Neslúži to ale k chytráckym narážkam na spôsob „A není to málo, Antone Pavloviči?“ ani intelektuálskemu humoru, ale k tomu, aby sa (nielen) detský divák ľahkou formou zoznámil s celým vejárom dôležitých postáv danej doby. Na desiatu si zájde k Marie Curie-Skłodowskej, pre injekciu proti besnote k Pasteurovi, za modernistickými maliarmi na Montmartre… Scenárista a režisér Michel Ocelot rozprávanie prostredníctvom detských postáv využíva často a rád. Umožňuje mu to nazerať na príbeh čo najpriamejšou optikou bez nánosov dospeláckeho relativizovania alebo „korigovania“. Aj keď s tým dospeláci sami majú niekedy problémy. Keď napríklad Ocelot natočil prvý diel svojho dnes už obľúbeného animovaného seriálu o africkom chlapčekovi Kirikouovi, musel čeliť celej sérii výhrad: že ženy v Kirikouovom kmeni nesmú chodiť hore bez, že sú černosi vo filme moc tmaví, že by nemali hovoriť takým „africkým“ prízvukom… Na Dilili mnohí Parížania nazerajú zvrchu, veď sú starší a bieli. Dievča ich odzbrojuje dokonalým jazykom aj výchovou, ktorým sa na lodi naučila od istej kontesy. Dobré spôsoby nepoužíva na rozdiel od dospelých ako prostriedok na udržanie mantinelov v komunikácii, ale ako cestu k tomu, aby sa v jej prítomnosti každý cítil čo najlepšie. To, že všetci tí významní ľudia, ktorých stretáva, sú k nej vľúdni a vždy si na ňu urobia čas, je pochopiteľne umelecká licencia, ale na predstave, že kreatívny človek má k paktovaniu s deťmi bližšie než nejaký úradnícky „suchár“, možno niečo bude. Ocelot kombinuje fotografie exteriérov a interiérov charakteristických parížskych budov (Opera, Eiffelovka, kabaret Moulin Rouge, najrôznejšie múzeá, ale napríklad aj rozsiahly komplex kanalizácie) so zámerne jednoduchou animáciou postáv. Lokácie ohromujú secesnou nádherou vypiplanou do najmenšieho detailu; figúry sa zase vyhýbajú otravnej pixarovskej a disneyovskej roztomilosti. Potiaľto by Dilili v Paríži bola „len“ vizuálne čarokrásnym kúskom s výukovým presahom; vo filme ďalej figurujú ešte spisovatelia Jules Verne, Henri Bergson či Honoré de Balzac, maliari Degas, Monet, Renoir, Picasso alebo Toulouse-Lautrec, sochár Rodin, herečka Sarah Bernhardt a jej portrétista Alfons Mucha, speváčka Emma Calvé a mnohí ďalší. Ocelot však nad týmto defilé osobností stavia príbeh rovnako nadčasový ako bolestne aktuálny. V Paríži sa totiž strácajú dievčatá a ženy a zrejme za tým stojí sprisahanie tajomných Mistromužov. Dilili sa im zavesí na päty – a sama sa čoskoro ocitne v pazúroch šovinistickej sekty, ktorá chce zabrániť tomu, aby ženy mohli nedajbože študovať, voliť, tvoriť, skrátka mať slobodný hlas a rovnaké práva ako muži. Mistromuži unesené obete väznia v podzemných kobkách, kde ich v jasných odkazoch k radikálnym islamistom halia do čiernych habitov a nútia ich chodiť po štyroch, prípadne slúžiť ako kreslá. Dilili je počínaním Mistromužov vonkoncom pobúrená. Ešte viac než to, čo sú šovinisti schopní ženám vykonávať, ju ale rozbesňuje, že to robia z pocitu domnelej prevahy a nadradenosti. Dievčatko šokujú nielen konkrétne činy, ale celý pokrivený svetonázor sekty. Sama z hlbokého vnútorného presvedčenia cíti nespochybniteľnú rovnosť všetkých ľudí bez rozdielu pohlavia, rasy alebo vyznania – a nepotrebuje k tomu žiadnu deklaráciu ľudských práv ani vznosné cudzie slová. Tak to jednoducho cíti – a s ňou aj Orol, Emma a ďalšie postavy. Jedna z najsilnejších scén príde, keď sa túto pravdu snaží pripomenúť uneseným a poníženým obetiam. Príbeh o Mistromužoch je strašidelný, ale nie tak, aby ho nedokázali vstrebať napríklad už sedemročné deti. Obyčajnými slovami hovorí veľké veci, ktoré je potrebné opakovať znovu a znovu. Ponúka sa dokonca nádej, že deti tieto pravdy vedia najlepšie samé od seba; až dospelí im ich zakalia svojimi rozumami, názormi a ideológiami. Vidieť Dilili v Paríži by teda rozhodne prospelo aj mnohých divákom, ktorí papierovú hranicu plnoletosti dávno prekonali. Dilili v Paríži RÉŽIA Michel Ocelot SCENÁR Michel Ocelot Herecké OBSADENIE Prunelle Charles-Ambron, Enzo Ratsito, Natalie Dessay, Elisabeth Duda… OBSADENIE 95 min. V kinách: od 22. novembra / Hodnotenie: Pozitívne Pre prehratie videa sa pripojte k internetu