kino / Dráma 120 tepov za minútu Réžia Robin Campillo Scenár Robin Campillo Herecké obsadenie Adèle Haenel, Nahuel Pérez Biscayart, Arnaud Valois, Antoine Reinartz, Félix Maritaud, Médhi Touré, Aloïse Sauvage… Dĺžka 140 min. V kinách: od 30. novembra / Hodnotenie: Pozitívne 120 Tepov za minútu bije v rytme deväťdesiatych rokov Recenzia ešte väčšieho kritika Kamila Filu Text kamil fila | FOTO Film Europe Originálny názov filmu 120 BPM odkazuje na rovnakú skratku v angličtine i francúzštine – beats per minute či battements par minute. Sto dvadsať úderov za minútu je tempo house music, ktorá spoludefinovala 90. roky minulého storočia, aj zrýchlenie, na ktoré sa dostane srdcový tep, keď sme zamilovaní, alebo vystrašení. L en máloktorá skratka dokáže pod seba zahrnúť vnútorné pocity aj verejný status mladých ľudí, ktorí sú HIV pozitívni, vyrastajú v deväťdesiatkovom Paríži, chodia do tanečných klubov a na gay pride a volajú sa Sean a Nathan, aj keď sú to Francúzi. Ako otvorení gay aktivisti zviazaní so smrteľnou chorobou zdanlivo predstavujú menšinu v menšine, a pritom patria zároveň celému svetu, univerzálne prepojení s ostatnými v rovnakom hudobnom rytme, kultúrnom aj telesnom tepe doby. 120 tepov za minútu patrí k najväčším prekvapeniam tohto filmového roka. Na festivale v Cannes táto 140 minútová realistická dráma porazila diela mnohých osvedčených tvorcov: Dvojitého milenca od Françoisa Ozona, Happy End od Michaela Hanekeho, Oklamaného od Sofie Coppoly, Bez lásky od Andreja Zvjaginceva či Zabitie posvätného jeleňa od Yorgosa Lanthimosa; teda samé ťažké váhy, skorších víťazov Zlatých paliem a Oscarov. Lenže väčšine týchto filmov chýba energia, sú trochu unavenejšie, ako sme od týchto autorov zvyknutí, a chýba v nich moment prekvapenia. 120 tepov za minútu, hoci je o umieraní, mal v sebe viac života ako ostatní konkurenti v súťaži. Momentálne je z neho zástupca francúzskej kinematografie na tohtoročných Oscaroch a môže sa z viacerých dôvodov stať podobne prelomovým dielom o AIDS, ako bola v roku 1993 Philadelphia s Tomom Hanksom. Hoci sa odohráva vlastne v rovnakej dobe, referuje o nej úplne inak. 55ročný režisér Robin Campillo bol až doteraz známy hlavne ako scenárista Laurenta Canteta (Na juh, Medzi stenami). Ale už v minulosti sa predstavil dvoma filmami, ospalým sci-fi Les Revenants, o tom, ako sa na Zem vracajú mŕtvi ľudia a spoločnosť sa o nich musí postarať, a potom queer filmom Eastern Boys, v ktorom sa osamelý podnikateľ v strednom veku dáva dokopy s mladým imigrantským prostitútom. Ani jeden z týchto titulov ale nedával tušiť, ako skvele bude prijaté 120 BPM. Ide určite o jeho najosobnejší film. Campillo so svojím spoluscenáristom Philippom Mangeotom totiž boli v 90. rokoch súčasťou hnutia ACT UP, ktoré sa napriek vládnej cenzúre a zahmlievaniu farmaceutických firiem snažilo zvyšovať povedomie o chorobe AIDS. Mangeot bol dokonca na konci 90. rokov vedúcim parížskej pobočky. Pri písaní scenára teda už nemuseli robiť spätne rešerše, ale vychádzali hlavne zo svojich spomienok. Ako sám Campillo uviedol, prvotný impulz na písanie sa odvíjal od spomienky, ako obliekal na posteli svojho zosnulého priateľa. Svoj film chcel tiež venovať mladým ľuďom, ktorí si už nepamätajú epidémiu AIDS z toho obdobia a správajú sa znovu nezodpovedne. Opisuje tiež prerod aktivistov z oných „dobrých milých gayov, ktorí vyvolávajú ľútosť, ale nikto im nepomáha, k roztopašným a nechutným buznám a lesbám, ktorí priťahujú pozornosť“, napríklad tým, že na vedeckých konferenciách a v kanceláriách laboratórií hádžu vrecká s umelou krvou, alebo tlačia plagáty, na ktorých je análna penetrácia. Ukázalo sa, že išlo o jedinú možnú stratégiu, ako pomôcť rozšíriť používanie kondómov a donútiť farmaceutické spoločnosti uvoľniť experimentálne lieky. 120 tepov za minútu je lekciou občianskej neposlušnosti a zároveň sa mu darí prekonať určité klišé. Keď sa pozeráme na dejiny francúzskeho filmu, tak mladí ľudia tu síce bývajú nositeľmi zmeny, ale sú nielen krásni, ale aj zdraví. „U Godarda nenájdete nikoho chorého. Jedinou výnimkou bude Cléo od 5 do 7 od Agnes Vardy“, hovorí Campillo. Cieľom jeho filmu je ukázať zo života úplne všetko, dať nám sprostredkovane zakúsiť, aké je to „byť telom vo svete“. Cítime vzrušenosť diskusií a meetingov, zmyselnosť sexu i tanca ako kontinuitu skúsenosti tých istých osôb, ktoré sa prejavujú v rôznych úlohách. V jednej scéne v klube sa akoby na chvíľu zastaví čas a vidíme medzi telami poletovať častice prachu vo vzduchu. Symbolicky ich môžeme chápať ako niečo, čo ľudí spája v dobrom i zlom, je v tom trocha radosti a trocha paranoje, ako sa „vírus šíri vzduchom“. Vieme síce, že takto sa HIV neprenáša, ale strachu sa nedá len tak ľahko zbaviť; scéna sa pohráva s našimi predsudkami. Najdôležitejšie na rozprávaní je, ako postupne z kolektívu vylúpne jednotlivých hrdinov. Zo začiatku je všetko všeobecné-spoločné-politické a postupne sa stáva čoraz osobnejším a intímnejším, až na konci zostáva umierajúci Sean sám. Ona pozvoľnosť nám dáva najavo, že neexistujú žiadne ostré hranice medzi tým, čo je verejné a súkromné a že všetky neosobné zákony alebo zdanlivo objektívne mediálne informácie majú vplyv na to, ako žijú a umierajú konkrétni ľudia. Campillo svoj početný ansámbel dával dokopy asi tri štvrte roka a dlhé scény diskusií nakoniec točil na jeden záťah troma kamerami – dosiahol tým až istý dokumentárny dojem, ale pritom si bol vždy vedomý, že robí fikciu a povahu rozprávania časom presúva až do istej snovosti. 120 BPM sa nedá obviniť z toho, že by išlo o agitáciu bez umeleckej hodnoty. Pre presvedčených homofóbov to bude samozrejme predstavenie na neprežitie. Ak sa 120 BPM podarí vyhrať aj Oscara za najlepší neanglicky hovorený film tohto roka, bude to po Philadelphii či Skrotenej hore ďalší veľký zlom. Znamenalo by to totiž, že dokážeme lepšie prijímať aj problematické postavy. V Philadelphii zomiera predovšetkým sympatický človek a veľká herecká hviezda, ktorá prejde dojemnou fyzickou premenou, ale za všetkých okolností zostáva kultivovaná. Navyše k tomu hrá Bruce Springsteen, hlas robotníckej Ameriky, čiže je to posvätené a predpripravené pre všeobecné prijatie. 120 BPM nás vedie k tomu, že súcit si zaslúžia aj tí, ktorí nemusia byť sympatickí a zneisťujú nás v tom, čo chápeme ako normálne. Pre prehratie videa sa pripojte k internetu Kamil Fila český filmový recenzent a kritik www.jestevetsikritik.cz