Recenzia kino Červená korytnačka pláva v mori fantázie recenzia ešte väčšieho kritika Kamila Filu Text Kamil Fila | FOTo Falcon Animovaný film sa stal synonymom pre rodinnú zábavu a naopak. Očakávame, že nás animáky budú oslovovať ako znalcov iných žánrov – hlavne akčných filmov, sci-fi a komédií – a že nám poskytnú to isté, ale v trochu nevinnejšej forme, kedy akcia nebude moc brutálna a humor vulgárny. Deti sa takto vychovávajú ku konzumácii drsnejších „dospeláckych“ verzií a dospelí sa pri sledovaní nenudia úplnými infantilnosťami. Keď sa ale v kinách zjaví film, ktorý sa nechce ničomu podobať, ani nič napodobňovať a núti nás zapájať fantáziu, je na mieste spozornieť. Koprodukčný francúzsko-japonský film Červená korytnačka má tento potenciál a dokonca aj oficiálnu pečiatku: vyhral zvláštnu cenu poroty vo vedľajšej, „zvláštnejšej“ súťažnej sekcii v Cannes – Un Certain Regard. P re 63ročného holandského režiséra Michaela Dudoka de Wita predstavuje Červená korytnačka jeho celovečerný debut. Má za sebou už úspechy s krátkymi filmami, ale prácou na Červenej korytnačke strávil zhruba desať rokov a medzitým stačil upadnúť do zabudnutia. Teraz sa z neho stáva meno najčastejšie spomínané pri tohtoročných oscarových nomináciách a jeho film si už rozhodne stihol získať medzinárodný ohlas. Najviac zaujme pochopiteľne to, že sa tu po celých 80 minút stopáže nerozpráva. Osamelý stroskotanec na neobývanom ostrove, zdá sa, ako by ani netrpel samovravou, aspoň režisér nám to nikdy neukáže. Najďalej sa dostane k citoslovciam, inak postačí nemé zízanie, horúčkovitá činnosť a gestá občasného zúfalstva. Ani rané čiernobiele nemé filmy pritom neboli také nemé ako Červená korytnačka, boli skôr nepočuteľné. Postavy otvárali pusu, ale my sme ich nepočuli. Kontrast v de Witovom diele sa prehlbuje tým, že tu znie mnohokrát hudba, stroskotanec ju dokonca pri svojich halucináciách aj počuje, ale chýbajú tu artikulované slová, čo vedie k dojmu, že nie je možné vyjadriť nič konkrétne. Voľba bezslovnosti a zníženej farebnej škály, ktorá posúva dielo až k monochromatickému tónu, nás podnecuje k tomu, že automaticky musíme viac zapájať predstavivosť. V tomto ľahostajnom šedivo-béžovom svete svieti červená farba korytnačky ako symbol niečoho intenzívneho, jediného citového. Dej by sa mohol odohrávať úplne kedykoľvek a „kdekoľvek“, ktoré sa redukuje na tropický ostrov s krabmi, rybami, tuleňmi, palmami, tsunami a korytnačkami. Áno, hociktorý biológ alebo oceánológ by mohol namietať, že v jednom podnebnom pásme sa nemôže vyskytovať všetko naraz, ale je to alegória, sakra, tak prečo nie? Červenej korytnačke sa dá ľahko podľahnúť ako poetickému dielu, ktoré je „zároveň univerzálnym príbehom všetkých zásadných okamihov v živote človeka. O sebapoznaní, láske, rodičovstve a striedaní generácií,“ ako vzletne hovorí aj distribučný list. Inak je to tiež film o tom, že môžete súložiť s korytnačkou a mať s ňou ľudské dieťa. Hociktorý biológ toto nebude môcť prijať ani ako metaforu. Spoliehať sa môžeme len na to, že deťom, ktoré budú sedieť v kine, príde taký magický realizmus prirodzený a nebudú sa pýtať na detaily. Ale vážne: Červená korytnačka vyžaduje veľmi silno, aby sme skoro nič, čo sa v nej deje, nebrali doslova a videli za tým vždy niečo oveľa všeobecnejšie a brali si z nej poučenie o upokojení, zmierení a kolobehu života. Stroskotanec je metaforou každého z nás, koho niekedy vlny vyvrhli na miesto, kde byť nechcel a odkiaľ chce utiecť preč. Jednou z interpretácií napríklad bude, že všetko, čo sa stane po súloži s korytnačkou, je už čistá halucinácia zošaleného neboráka, ktorý vie, že sa z ostrova nikdy nedostane, takže si musí vytvoriť únikovú fantáziu, že korytnačka je v skutočnosti žena a vychovávajú spolu dieťa. Ale aj táto interpretácia je vlastne málo „prijímacia“ a príliš konfliktná. Film nastoľuje harmóniu vyššieho rádu. Nejde tu o rozprávanie príbehu, ktorý môžete jednoducho reprodukovať („stalo sa tam to a to“), oveľa viac ide o to, aby sme pri ňom rozjímali o živote, smrti a opustenosti. Táto „robinzonáda“ sa príliš nesústreďuje na mechaniku, ako človek prežíva na ostrove, či ako sa z neho snaží uniknúť, ale zameriava sa hlavne na to, ako sa taký človek cíti. Jedným z posolstiev bude to, že niekedy je lepšie prekonať inštinkty k úniku z prostredia, ktoré nám nevyhovuje, a naučiť sa prijať nové miesto ako domov. Úprimne, za seba by som zdôraznil ono „niekedy“, pretože brať to ako univerzálne posolstvo mi príde príliš porazenecké, akoby našou najmúdrejšou voľbou mala byť vždy prispôsobivosť. V tom je problém s mnohými vznešenými podobenstvami, ktoré sa tvária, ako keby to, čo je nevyhnutné v prírode (na opustenom ostrove), mohlo byť rovnaké alebo prenositeľné v spoločnosti, kde nikto nie je ostrovom sám pre seba. V prípade Červenej korytnačky ma nenapadá riešiť do detailu, ako chápať vzťah muža a korytnačky a čo je zač ich dieťa, a to ani na doslovnej ani obraznej úrovni. Oceňujem jej realistickosť, s akou tvorcovia ukazujú ľudské pohyby, v kontraste s poetickosťou a komickosťou zvieracích pohybov, ktoré mierne antropomorfizujú. Trochu patetická sa mi zdá hudba, čo je ale všeobecný problém s dielami, ktoré chcú byť krásne ušľachtilé. Nebál by som sa na Červenú korytnačku vziať do kina pokojne už šesťročné dieťa, s tým, že by mu scéna zabitia bezbranného zvieraťa niekedy v polke deja mohla spôsobiť dlhodobú traumu. Pochybnosti o tomto iste výnimočnom filme sa týkajú len toho, že sa tvári, ako keby bolo možné všetky pravdy o živote očistiť od akýchkoľvek konkrétností. Veriť univerzálnym nadčasovým posolstvám nám nemusí prinášať vždy úžitok. Červená korytnačka RéŽIa Michaël Dudok de Wit SCeNÁr Michaël Dudok de Wit, Pascale Ferran V kinách: od 1. decembra | Hodnotenie: pozitívne Kamil Fila český filmový recenzent a kritik www.jestevetsikritik.cz Youtube Pre prehratie videa sa pripojte k internetu