kino / dráma Text Vojtěch rynda | FOTO CinemArt Vojtěch Rynda český filmový publicista prvý človek FILMOVÁ RECENZIA Vojtu Ryndu Aká prázdnota je taká nesmierna, že sa v nej ľudský smútok rozpustí? Aká úloha je taká vznešená, že pri jej plnení človek zabudne na svoje všedné starosti? Režisér Damien Chazelle poňal v Prvom človeku príbeh dobytia Mesiaca trochu nečakane ako komornú drámu človeka, ktorý heroickú misiu poníma aj ako cestu k zmiereniu sa so sebou samým, a ako poctu statočnosti jeho manželky. D amien Chazelle prekvapuje dvakrát. Po prvé tým, že si po dvoch hudobných filmoch – bubeníckej dráme Whiplash a mnohooscarovom muzikáli La La Land – vybral úplne iné prostredie a hudbu v jeho spracovaní odsunul na bežnú „doplnkovú“ pozíciu. A po druhé tým, že monumentálny príbeh o pristátí na Mesiaci spracoval nie ako spektakulárne predstavenie, ale ako intímny portrét dvoch ľudí a ich tráum a neistôt. Jedným z tých dvoch je samozrejme americký astronaut Neil Armstrong, ktorý na povrch Mesiaca vstúpil ako prvý človek 21. júla 1969 v rámci vesmírnych programov Gemini a Apollo. Film Prvý človek sa začína už v roku 1961, kedy Armstrong pracuje ako testovací pilot NASA v púšti Mojave. Má dobré výsledky, ale aj reputáciu trochu nespoľahlivého a horkokrvného „strelca“. Keď sa pri lete v raketovej stíhačke X-15 nechtiac odrazí od atmosféry a len tak tak sa mu podarí dostať späť na zem, je kázensky potrestaný. U Armstrongovcov doma sa medzitým schyľuje k tragédii: ani nie trojročná dcéra Karen, ktorú má Neil s manželkou Jen, zomiera na mozgový nádor. Keď sa ju napriek všetkej snahe nepodarí zachrániť, žiaľom zničený pilot sa rozhodne pre radikálnu zmenu. Prihlási sa do programu Gemini, čo so sebou nesie aj presťahovanie sa do Houstonu, kde je hlavné americké vesmírne stredisko. Medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom prebiehajú v rámci studenej vojny neoficiálne preteky o dobytie kozmu. Amerika sa cíti byť zahanbená sovietskymi úspechmi s družicami Sputnik a s Gagarinovým letom na obežnej dráhe a túži ako prvá dosiahnuť ďalšie dva míľniky: výstup človeka do otvoreného vesmírneho priestoru a pristátie na Mesiaci. Rovnako ako režisér Chazelle prekvapuje aj scenárista Josh Singer. Ten vo svojich predchádzajúcich filmoch tiež spracoval príbehy podľa skutočných udalostí, ale vo všetkých prípadoch išlo o prostredie novín, respektíve médií; vo filmoch The Post: Aféra v Pentagone, Spotlight a WikiLeaks: Informačná vojna sa navyše drvivou väčšinou sústredil na profesijnú stránku a osobný život protagonistov ponechával v pozadí. V Prvom človeku Singer delí pozornosť medzi Armstrongov profesijný a rodinný život spravodlivo pol napol, čo spočiatku pôsobí takmer svätokrádežne: prečo sa aj pri veľkorysej stopáži okolo dve a pol hodiny zdržiavať v rozprávaní o jednom z najväčších výkonov ľudstva domácim „pechorením“? Singer ale vie, čo robí: povedľa Armstrongovej statočnosti a odvahy stavia Jenine každodenné hrdinstvo, s akým musí astronautova žena žiť v neustálej neistote, či sa jej manžel vráti na Zem a domov, a navyše mu udržiavať domáce zázemie. Chazelle s kameramanom Linusom Sandgrenom a so svojím stálym strihačom Tomom Crossom rozprávajú civilnou, až dokumentaristickou formou: roztraseným ručným snímaním, v krátkych záberoch, prilepení k hlavným postavám. Vďaka tomu ukazujú Armstronga a jeho ženu ako ľudí z mäsa a kostí, žiadnych superhrdinov s nervami z ocele a perfektným sebaovládaním. V scénach z trenažérov a letov potom publiku sprostredkovávajú astronautove vnemy: divák sa väčšinou nemôže kochať velebnými kozmickými scenériami, pretože má zorné pole obmedzené výzorom skafandra, roztrasené vyčíňaním prúdových motorov alebo zaplnené najrôznejšími kontrolkami a ukazovateľmi. Len v kľúčových momentoch si tvorcovia popustia uzdu a dovolia si v prísne disciplinovanom rozprávaní audiovizuálnu exhibíciu. Strhujúci je úvod s odrazom od atmosféry, v ktorom sa Armstrong s rozžeraveným nosom stroja rúti rýchlosťou 3,5 Machu 140 tisíc stôp nad zemou. Desivo pôsobí scéna s trenažérom, na ktorých sa piloti otáčajú okolo troch osí, kým nestratia vedomie, alebo zbesilá nezvládnuteľná rotácia na obežnej dráhe pri pripájaní k modulu Agena. A velebne úchvatná je pochopiteľne aj scéna samotného mesačného pristátia, v ktorej sa starostlivo pracuje aj s hudbou a so zvukom, respektíve jeho absenciou. Film nenásilne pripomína dobový kontext: nepríjemný šok Američanov, keď ich Rusi v roku 1965 tromfli s prvovýstupom človeka do voľného priestoru, protesty proti vojne vo Vietname, nevôľu americkej verejnosti voči štátnemu financovaniu vesmírneho programu. Opisuje tiež programy Gemini a Apollo ako cesty do neznáma, v ktorých sa všetko deje prvýkrát a cesta je lemovaná mnohými tragédiami, ako keď Apollo 1 počas predštartovných príprav zhorelo aj s trojčlennou posádkou na palube. To všetko sa vpisuje do nehybnej tváre Ryana Goslinga (Blade Runner 2049, La La Land). Ten Neila Armstronga poníma ako nevravného samotára, ktorý si emócie necháva pre seba – okrem iného v dobrej viere, že tým ochráni svojich najbližších, aj keď ich svojím počínaním skôr frustruje. Jen Armstrongovú stvárnila Claire Foy ako ženu s až nadľudskou silou žiť v očakávaní najhoršieho a znášať vleklé frustrácie, ako keď musí na stretnutie s manželom po jeho triumfálnom pristátí čakať ešte mesiac, než uplynie karanténa. Aj keď ich spoločná cesta k nesmrteľnosti vedie na plátne mnohými momentmi na hrane sentimentality, pojať „malý krok pre človeka, ale veľký skok pre ľudstvo“ ako rodinnú melodrámu je rozhodne novátorské – a vlastne spravodlivé. Prvý človek RÉŽIA Damien Chazelle SCENÁR Josh Singer Herecké OBSADENIE Ryan Gosling, Claire Foy, Jason Clarke, Kyle Chandler, Corey Stoll, Patrick Fugit, Christopher Abbott, Ciarán Hinds… DĹŽKA 141 min. V kinách: od 11. októbra / Hodnotenie: pozitívne Pre prehratie videa sa pripojte k internetu