kino / Mysteriózny Kamil Fila český filmový recenzent a kritik Zabitie posvätného jeleňa Réžia Yorgos Lanthimos Scenár Yorgos Lanthimos, Efthymis Filippou Herecké obsadenie Colin Farrell, Nicole Kidman, Barry Keoghan, Alicia Silverstone, Sunny Suljic, Raffey Cassidy, Bill Camp… Dĺžka 109 min. www.jestevetsikritik.cz V kinách: od 2. novembra / Hodnotenie: POZITíVNe Zabitie posvätného jeleňa Recenzia ešte väčšieho kritika Kamila Fily Text kamil fila | FOTO Film Europe Posledné dve dekády nás grécki filmári zásobujú veľmi divnými filmami, až sa v ich prípade ujala nálepka „divná grécka vlna“. Tri piliere tohto štýlu – nepríjemne vtieravé obrazy, odcudzení hrdinovia a absurdné dialógy – sú odrazom sveta, v ktorom veci prestávajú dávať zmysel. Grécka spoločnosť, ktorá sa vplyvom ekonomickej a politickej krízy potáca na okraji kolapsu, asi ani nemôže produkovať tradične rozprávané oddychové filmy. Teda, iste nejaké vznikajú, ale do zahraničia, ako správa o stave mysle gréckych obyvateľov mieria tie filmy, v ktorých sa rozpadajú základné pravidlá komunikácie a akékoľvek ďalšie piliere istôt. V podaní asi najslávnejšieho tvorcu tejto generačne spriaznenej skupiny, 44ročného Yorgosa Lanthimosa, sa ona podivnosť najčastejšie stáča k čiernemu humoru. Už jeho prvý slávny film Tesák (2009), v ktorom otec terorizuje svoju rodinu zatvorenú v jednej vile a zakazuje im ju opúšťať, pretože vonku prepukla údajne akási apokalypsa, obsahoval šialené scény incestu, trhania zubov a podobne, a pritom človeku pri tých hrôzach a utrpení mykalo kútikmi, pretože sa postavy správali ako bezduché bábky. Za film Tesák bol Lanthimos dokonca nominovaný na Oscara. Publikum potom celkom zmiatol ďalší film Alpy o skupinke ľudí, ktorí sa riadia pätnástimi zdanlivo náhodnými pravidlami – taký Klub bitkárov, kde sa čaká na Godota a ľudia sa mlátia po hlave kolkami („Keď sa to sfarbí nabielo alebo namodro, tak je to dobré, keď načerveno, tak je to zlé.“). Svojou poetikou sa mu podarilo očariť aj hollywoodsku hviezdu Colina Farrella, ktorý hľadá výzvy, ako hrať stále inak. A v sci-fi podobenstve Homár potom stvárnil úplne odosobnene a dojemne trápne muža, ktorý sa previní proti zákonu, že ľudia majú žiť v páre. Ako smutný single skončí v hoteli, kde si musí do mesiaca nájsť novú partnerku, inak ho premenia na zviera podľa jeho výberu. Pri pokuse o útek sa potom dostane do lesov, kde žijú zbehovia, ktorí nepoužívajú bežný ľudský jazyk a naopak sa nepárujú. Farrella spolupráca s Lanthimosom zjavne bavila, pretože tento rok mal v Cannes premiéru ich ďalší spoločný počin nazvaný Zabitie posvätného jeleňa. Film opäť balansuje na pomedzí žánrov, tentoraz medzi osudovou drámou, psychologickou štúdiou, nadprirodzeným hororom a komediálnym úletom. Kardiochirurg menom Stephen Murphy sa tu zapletie s dospievajúcim chlapcom Martinom, o ktorom neskôr vyjde najavo, že je synom pacienta, ktorý tomuto doktorovi zomrel pri operácii. Zdá sa, že Martin má akési supranaturálne schopnosti, ktoré spôsobia, že ako Murphyho dcéra tak aj mladší syn smrteľne ochorejú a on si musí vybrať, koho z nich nechá žiť. Zápletka ako z antickej tragédie, ostatne k nej odkazuje aj názov filmu, ktorý pochádza z konca hry Ifigénia od starogréckeho dramatika Euripida. Tak ako v Homárovi mal Farrell skvelú partnerku Rachel Weisz, teraz s ním na plátne manželský pár tvorí Nicole Kidman. S tou sa v tom istom roku stretol už pri nakrúcaní historickej drámy Oklamaný a viac-menej len prešli z jedného pľacu na druhý. (V Cannes potom Oklamaný dostal cenu za réžiu a Jeleň za scenár.) Kidman je opäť dokonalá ako ľadovo chladná mrcha, zároveň jej výkon trochu pripomína to, čo predvádzala v erotickom filme Eyes Wide Shut – Spaľujúca vášeň, kde hrala po boku svojho vtedajšieho manžela Toma Cruisa. Tu sa v nej pod udržiavaným upätým povrchom skrýva oveľa viac zloby a von sa derie ľstivé našepkávanie. Farrellova postava sa v priebehu deja ukazuje ako stále zúfalejší slaboch, ktorý nedokáže čeliť žiadnej z harpyí, ktoré ho chcú týrať a vysávať. Mladučký Barry Keoghan so svojou zvláštnou fyziognómiou pripomínajúcou pubertálneho Roberta De Nira s Downovým syndrómom, pôsobí ako nevravný Martin veľmi strašidelne. Oproti predchádzajúcim Lanthimosovým filmom zlo a ohrozenie nevychádza z vnútra postáv (ako v Tesáku), nie je to ani systém (ako v Alpách a Homárovi), je to niečo vyložene transcendentálne, božské – teda nevysvetliteľná rana zhora. Prečo by mal Stephen trpieť a s ním aj celá jeho rodina? Preto, že bol pri operácii opitý? Ale čože by na to nestačila svetská spravodlivosť? Prečo musí prísť do styku s monštrom a zistiť, že monštrom je aj jeho neľútostná manželka a v monštrá sa menia aj deti, ktoré spolu súperia o to, kto bude u rodičov obľúbenejší? Pocit nezmyselnosti a bezbrannosti tu je esenciálny, ani akokoľvek veľká Stephenova snaha dať veci do poriadku alebo aspoň pochopiť ich poriadok, stroskotáva, a on sa len musí podriadiť pravidlám, ktoré za neho určil niekto iný. Lanthimos od začiatku pracuje skvele s napätím. Vyzerá to totiž, že Stephen má s Martinom nejaké homosexuálne pletky a snaží sa podplácať rôznymi darčekmi jeho mlčanlivosť, potom to pôsobí, že Martinovi ide hlavne o to zohnať svojej opustenej mame nového partnera, k čomu je ochotný rozvrátiť aj inú rodinu. Ale nakoniec všetky pokusy o vysvetlenie padajú a zostáva tu čistokrvná hrôza z toho, že hlavný hrdina má zabiť jedno svoje dieťa, inak zomrú obe. Nikdy nevieme, či si Lanthimos nerobí žarty z onej pomyselnej duchovnej výšky, či nepodkopáva našu dôveru vo vznešeno, keď nám zároveň ukazuje zúfalo prízemné a trápne pokusy hrdinov uniknúť svojmu „osudu“. Zabitie posvätného jeleňa nie je klasický horor. Je to skôr komédia, z ktorej nám trnú všetky zuby, nielen tesáky. Horor tu spočíva aj v tom, že sa trochu bojíme zasmiať, aby sme si nepripadali necitliví. Pre prehratie videa sa pripojte k internetu