Recenzia kino recenzia ešte väčšieho kritika Kamila Filu Text Kamil Fila | FOTo Film Europe Kedy ste sa naposledy v kine zasmiali? Nemyslím tým uškrnuli niečomu trefnému. Nemyslím ani občas uchechtli niečomu tupému. A nemyslím vysmievali niečomu hlúpemu. Mám na mysli stav, keď sa začnete zľahka smiať, a potom už si nemôžete pomôcť a bolí vás bránica a hovoríte si: „Dosť, už nemôžem,“ lenže situácia ďalej graduje a vy viete, že toto len tak neskončí. Tak toto sa pravidelne deje na festivalových projekciách nemeckého filmu Toni Erdmann. Áno, aj Nemci vedia natočiť komédiu, prekonajte svoje predsudky. Samozrejme, je to komédia o tom, že tí typickí, hyperpracovití Nemci nemajú zmysel pre humor, alebo v sebe potláčajú smiech, ako sa len dá. T oni Erdman nie je hocijaká komédia. Je to 160 minút trvajúca komédia, ktorá nám ani na chvíľu nenaznačuje, že by sme sa mali smiať. Je to komédia, ktorá si zhruba hodinu a pol nie je istá sama sebou a až postupne sa osmeľuje, než to do nás začne páliť naplno. Skôr sme natlačení do pozície dcéry hlavného hrdinu, ktorá trpí za jeho trápnosť. Kým iným komédiám padá po polke reťaz, pretože väčšinou stoja len na osamotených vtipoch a stále rovnakej schéme, Toni Erdmann sa s nabiehajúcou stopážou dostáva do stále väčších obrátok. V trápnosti postupne vidíme zúfalé pokusy starnúceho otca urobiť z príliš racionálnej podnikateľky znova človeka. Posledná polhodina, po tom, čo sa upätá Ines konečne uvoľní spevom a zorganizuje firemnú „nahú párty“, vyvoláva u publika až hystericky očistný účinok. 39ročná scenáristka a režisérka Maren Ade (ktorá sa preslávila skôr drámami Les pre stromy a Všetci ostatní) obsadila rovnako starú herečku Sandru Hüller (tá pred desiatimi rokmi vyhrala v Berlíne cenu za herecký výkon v realisticky pojatom horore Rekviem) a 69ročného rakúskeho herca Petera Simonischeka (ktorého si zrejme nepamätáte zo žiadneho filmu) a stvorila tak dokonale osobné (hoci nie autobiografické) dielo o vzťahu otca a dcéry. Spoznať sa v tom môže všelikto, Toni Erdmann však vypovedá predovšetkým o tom druhu generačného neporozumenia, kedy je potomok výrazne „dospelejší“ (umiernenejší a nudnejší) než jeho „detinský“ rodič. Nie je v tom obsiahnutý cyklus ľudského života, kedy sa starci znovu podobajú deťom – to je jednak trochu klišé a jednak Winfred, ktorý sa prezlieka za bláznivého Toniho s parochňou a šialenými zubami, nie je zase taký starý, alebo dokonca senilne infantilný. V jeho humore sa odráža zúfalý pokus o zblíženie, pokus, ako znovu z dcéry urobiť malé dievča, ktoré sa smeje otcovým vtipom. Ide tu ale ešte o oveľa viac: Winfred/Toni tu zastupuje akési nestanoviteľné staré zlaté časy (možno ešte 60.–70. roky), kedy existovala normálna stredná trieda, ktorá o svoje miesto v kapitalistickom systéme nemusela bojovať nijako urputne. Stačilo robiť bežné zamestnanie v domácom prostredí s blízkymi ľuďmi (napríklad učiť deti z okolia hrať na piano) a nebolo nutné cestovať po celom svete, hovoriť cudzími jazykmi, neustále taktizovať pri schôdzkach s ľuďmi, ktorí vám sú protivní, alebo ktorých nepoznáte a nedokážete porozumieť ich kultúre. Ines, ktorá sa snaží v Rumunsku pre nadnárodnú spoločnosť ťažiacu ropu outsourcovať nejaké firemné služby, evidentne robí prácu, ktorá nestojí za veľa, aj keď jej musí skvele zarábať. Môže svoju prácu akokoľvek popisovať ako „výzvu“ a „poznávanie nových ľudí", a napriek tomu z jej správania a výrazu srší, že sa postupne premieňa na bledú mŕtvolu bez súkromia, koníčkov, lásky a skutočného naplnenia a šťastia. Winfred/Toni iste vo svete veľkých biznisových schôdzok a večierkov pôsobí bláznivo, ale vďaka jeho prítomnosti vynikne celková absurdita týchto akcií. O čo menej tu hrajú a pretvarujú sa ostatní než Winfred/Toni? Nemajú jeho reči, akokoľvek švihnuté, viac obsahu a životnosti než hlúpe manažérske a snobské frázy? Autorka nám toto poznanie nijako násilne nevnucuje, vyplynie pre nás prirodzene skôr z dĺžky celého filmu a množstva prostredí, do ktorých Winfred/Toni intervenuje. Toni Erdmann teda nie je len komédia o prekonaní rodinnej krízy, ktorá navyše nie je nijako dramatická. Je to film o následkoch globalizácie, o paradoxe, kedy dokážeme fyzicky a technicky prekonávať rýchlo veľké vzdialenosti, ale tie najkratšie – ľudské, osobné, psychologické a kultúrne – prekonať takmer nedokážeme. Rovnako ako Winfred/Toni Erdmann nakoniec svojej dcére poskytne čosi ako terapeutickú kúru, môže rovnomenný film zapôsobiť pomocou smiechu aj na nás. Jediná škoda, že to skvele účinkuje hlavne na prvýkrát, pretože väčšina smiešnych situácií stojí na absolútnej nepredvídateľnosti a pri druhom pozretí už nie sme takí prekvapení. Môžeme sa tiež dohadovať, či film naozaj musel mať 160 minút a nestačili dve hodiny alebo 140 minút, ale v zásade sa asi zmierime s tým, že bez poriadnej dĺžky nevynikne celkový vývoj. Ines musí byť naozaj veľmi upätá a uzavretá do seba, Winfred musí byť spočiatku len otravný a bláznivý, a až neskôr, v trvaní, môže nastať nejaká premena. Nejde pritom o žiadnu pomalú komédiu s naťahovanými vtipmi, o žiadne artové dielo, kde sa postavy na seba dlho pozerajú a kde sa z nediania žmýka vtip. Toni Erdmann je konverzačka, v ktorej len spočiatku neveriacky krútime hlavou, či sme sa občas neprepočuli, a nakoniec podľahneme momentom, kedy sa narušia všetky komunikačné rituály a postavy sa oslobodia od konvencií. Taký silný zážitok vám neposkytne žiadna prvoplánová zábava. Toni Erdmann RéŽIa Maren Ade SCeNÁr Maren Ade HERECKÉ OBSAdENie Sandra Hüller, Peter Simonischek, Michael Wittenborn, Thomas Loibl, Trystan Pütter, Hadewych Minis, Lucy Russell, Ingrid Bisu, Vlad Ivanov V kinách: od 20. októbra | Hodnotenie: Pozitívne Kamil Fila český filmový recenzent a kritik www.jestevetsikritik.cz Youtube Pre prehratie videa sa pripojte k internetu