kino / sci-fi Kamil Fila český filmový recenzent a kritik www.jestevetsikritik.cz recenzia ešte väčšieho kritika Kamila Filu Text kamil fila | FOTO Falcon Počas tridsiatich piatich rokov, ktoré uplynuli od premiéry sci-fi Blade Runner, sa svet zľahka priblížil jeho (vtedy) futuristickej vízii. Rozhodne sa mu to podarilo lepšie ako desiatkam iných, často i výrazných sci-fi, a preto si dodnes uchováva životnosť. Dej filmu, ktorý sa odohrával v roku 2019, ponúkal kulisy, do ktorých sa premieňa architektúra niektorých súčasných miest, ako je Tokio, Hongkong, Bangkok alebo Kuala Lumpur, kde mrakodrapy zdobia obrovské pohyblivé reklamy. Blade Runner však nevypovedal len o tom, že sa západný svet poasijští, ale pomocou výpravy, kostýmov, rekvizít i rôznorodých jazykov používaných v dialógoch vytváral skôr víziu globalizovaného multikulturalizmu, nového Babylonu, antiutópie, v ktorej vládu nad svetom prevzali korporácie a politici a policajti im skôr slúžia. M iešanie mnohých civilizačných a dobových znakov, kvôli ktorým bol film zároveň predvídaním budúcnosti s lietajúcimi autami aj obzeraním sa do minulosti, kedy detektívi chodia v dlhých plášťoch, vytváralo základné pole pre kladenie otázok: čo nás robí ľudskými a jedinečnými, ako dokážeme odlíšiť skutočné od umelého, autentické od napodobeniny, prírodu od technológie, dobro od zla...? Všetko sa tu zdá dvojznačné. Je hlavný hrdina Rick Deckard, ktorý má loviť vzbúrených utečených replikantov (takmer neodlíšiteľné kópie ľudí, teda žiadne kovové roboty alebo kyborgov s umelými súčiastkami), kladná, alebo záporná postava? Je v poriadku, keď sa muž zrodený z materského lona zamiluje do replikantky vyrobenej nadnárodnou korporáciou? A je hlavný hrdina vôbec človek, alebo tiež replikant? Blade Runner vo svojej dobe komerčne prepadol, ale vďaka maniakálnej prepracovanosti každej scény sa stal inšpiratívnym pre opätovné pozretie na laserdiskoch, VHS, DVD, Blu-ray a VOD. Premenil sa na ikonický a kultový film, ktorý hoci na neho boli vynaložené prostriedky ako na komerčný hit, vzdoruje mnohými spôsobmi hollywoodskym veľkofilmom. A jeho pokračovanie Blade Runner 2049 ide v tomto smere v rovnakých šľapajach. Za takmer 200 miliónov dolárov vznikol 163 minút dlhý, veľmi neakčný, veľmi atmosférický a depresívne bezútešný film, ktorý neukazuje časté obrazy deštrukcie, ale skôr miesta, ktoré podliehajú rozkladu a na ktorých sa vrstvia ďalšie šupky modernej civilizácie. Aké očakávania má vôbec zmysel vkladať do tohto pokračovania? Pôvodný Blade Runner bol svojím spôsobom pevne ukotvený v 80. rokoch – všadeprítomná temnota, dážď, para, hmla a smog zodpovedali tomu, ako sa vtedy ľudia pozerali na ekologickú situáciu a zároveň sa cítili ohrození kriminalitou. V novom Blade Runnerovi je podstatne viac svetlých scén, okrem dažďa tu občas aj sneží. Posilnil sa rozhodne ekologický akcent v podobe scén so skleníkovými „púšťami“, kde sa pestuje potrava pre mestské obyvateľstvo, či trebárs epizóda s objavením včiel ako poslednej záchrany planéty. Ešte viac než predtým sa však zdôrazňuje, že replikanti sú otroci, a rôzne podoby otrockej práce, napríklad aj v prípade detí, sa tu podávajú ako zdrvujúca obžaloba. Replikanti sú zároveň nadľudia – vďaka svojej sile a odolnosti, ale zároveň podľudia, lebo vraj nemajú dušu a pravdepodobne sa nevedia rozmnožovať. Pritom hlavnou zápletkou práve je, ako by sa zmenil ich spoločenský status a či by sa nekonala revolúcia, keby sa zistilo, že sú plodenia detí schopní. Policajt s kafkovským menom K., ktorý je sám replikant, má zistiť, či sa Deckardovi a umelej žene Rachael nenarodilo pred mnohými rokmi dieťa, prípadne po všetkom zahladiť stopy. Sám vybavený umelými spomienkami na detstvo a ponorený do hlbokého smútku a prázdnoty však začne pochybovať o zmysle svojej úlohy. Novému Blade Runnerovi chýba mágia a poézia pôvodného filmu, ktorá sa už nedá opakovať – a bolo by aj hlúpe sa o to pokúšať. Na niekoho jeho pomalé tempo môže pôsobiť až uspávajúcim spôsobom. Veľký kontrast panuje v tom, ako sa tu vytvára veľké napätie, a pritom sa takmer všetko doslovne dopovie. Nezostávajú tu nejasnosti a otázky, film nie je stimulujúci ako umenie s tajomstvom, ale „iba“ extrémne dlhá detektívka v netradičných kulisách, ktorých vzhľad si môžeme dokonale vychutnávať. Je možné sa pritom aj dohadovať, nakoľko je obrazový a zvukový dizajn manieristický, alebo naopak minimalistický, každopádne na nás útočí s mimoriadnou silou. Po Blade Runnerovi 2049 nezostane veľký monológ o umieraní, aký predniesol minule replikant Roy Batty za tónov zvonivej melódie od Vangelisa. Zato sa vryje do pamäti milostnou scénou, v ktorej K. zažije nový druh zblíženia s Joi, umelou inteligenciou, ktorá má podobu hologramovej ženy. Joi, ktorá trpí tým, že nemá fyzické telo, prizve do ich bytu pouličnú prostitútku, s ktorou sa snaží pomaly synchronizovať. Tento sexuálny výjav na jednu stranu zobrazuje zúfalosť a náhradkovitosť vzťahov v neďalekej budúcnosti (umelý muž bez duše sa miluje s virtuálnou dievčinou bez tela, k čomu asistuje žena bez emócií), ale pritom napĺňa aj jednu smutnú, hlbokú psychoanalytickú pravdu – pri sexe nie sme úplne sami, takmer vždy je tam s nami niekto tretí, fantazmatická projekcia nejakého ideálu, ktorý dopĺňa nedokonalosť pôvodnej osoby. Môže to pôsobiť hrozivo, ale bez tejto fantázie najskôr ani nie je možná láska a replikanti a hologramy z budúcnosti nie sú predzvesťou niečoho horšieho, len nám pripomínajú to, čo už sa dávno deje a inak diať nemôže. Blade Runner 2049 je krásny film, ktorý nás prostredníctvom svojej štylizovanosti núti premýšľať o koreňoch našej prirodzenosti. Režisér Denis Villeneuve pomaličky preberá štafetu po Stanleym Kubrickovi a Ridleym Scottovi a spolu s Christopherom Nolanom sa stáva prominentným hollywoodskym tvorcom, ktorého nechajú robiť veci „inak“. Pre prehratie videa sa pripojte k internetu Blade Runner 2049 réžia Denis Villeneuve Scenár Hampton Fancher, Michael Green Herecké obsadenie Ryan Gosling, Harrison Ford, Sylvia Hoeks, Ana de Armas, Robin Wright, Jared Leto, Dave Bautista, Carla Juri… Dĺžka 163 min. V kinách: od 5. októbra / Hodnotenie: Pozitívne