Recenzia kino Inštalatér z Tuchlovíc recenzia ešte väčšieho kritika Kamila Filu Text Kamil Fila | FOTo falcon Tomáš Vorel točí komédie, pri ktorých si už dlho nemôžeme byť istí, či má ísť o satiry. Na prahu šesťdesiatky prichádza so svojím desiatym celovečerný filmom s odzbrojujúco banálnym názvom Inštalatér o neoženiteľnom dedinčanovi, ktorému síce chýba láska, ale zároveň aj nejaký orgán, ktorým by ju mohol naozaj cítiť. Viac ako kedykoľvek predtým predstavuje Vorel v tomto filme všetky hrôzy malého českého sveta ako druh roztomilých svojrázností. A reklamný a televízny všadebol, Jakub Kohák, tu predvádza svoju doteraz najväčšiu filmovú kreáciu, s ašpiráciou na to stať sa kultovou postavičkou, podobne ako svojho času napríklad Pavel Landovský ako mladý Boháček. A to všetko vraj vzniklo na motívy skutočného príbehu istého pána Timoteja Šulku. Ako toto môže dopadnúť? H oci je ľahké si Jakuba Koháka z rôznych dôvodov neobľúbiť, v Inštalatérovi bolo jeho excentrické neherectvo utlmené spôsobom, ktorý mu dáva vyniknúť medzi ostatnými hercami, ktorí prehrávajú tradične „o sto Vorel“. Pôsobí tak zrazu dojemne jednoducho medzi buranmi a hysterkami ako posledný závan citlivého človečenstva. Čo je pochopiteľne strašný paradox, pretože jeho štyridsaťročný inštalatér Luboš Cafourek je človek bez takmer akýchkoľvek emócií, prísne technický typ nechápajúci sociálne väzby. Pri sledovaní filmu dokonca môžeme premýšľať, či mal Luboš byť len ďalší čudák vo vorelovskom univerze rôznych „škriatkov“, alebo je to už postava s nejakou vážnou diagnózou, ktorú by mal hrať radšej Ivan Trojan a získať za ňu Českého leva. Lenže Luboš stále zostáva viac-menej jedinou nevinnou postavou na plátne – či už nevinnou preto, že nikomu ďalšiemu vedome neubližuje (len trochu trápi mamičku tým, že zostáva natrvalo v mamahoteli), alebo preto, že nechápe zložitejšie súvislosti, ani sa naopak neoddáva primitívnemu rasizmu. Je to postava z rodu Chaplinovských tulákov, pána Hulota od Jacquesa Tatiho, tak trochu Mr. Bean alebo Forrest Gump, a akých si len spomeniete dojemných trkvasov, ktorí buď úplne mlčia, alebo len sem-tam utrúsia holú vetu, ktorá väčšinou zaúčinkuje ako vtip. Tieto vtipy realitu väčšinou nevystihujú a pôsobia naopak smiešne, pretože ju redukujú. Tomáš Vorel vždy rád smeroval ku groteske, ktorá mu umožňovala svet zjednodušiť a vo svojej vyhranenosti a až neohrabanej hranatosti dať vyniknúť aj hrozne surovým stránkam ľudskej povahy. V jeho filmoch od Cesty z mesta cez Škriatka, Gympl až k Uloviť miliardára sa postavy správajú takmer výhradne odporne, sebecky a bez štipky empatie. Vorel však nikdy nedospel k tomu, že by jeho filmy boli trefne pichľavé a dobovo zacielené ako v prípade Věry Chytilovej. Väčšina jeho filmov vyzerá skôr tupo a akože satirické šupy prezrádzajú vekovú dezorientáciu toho typu, akú majú päťdesiatroční fotríkovia, ktorí nosia kapsáče a myslia si, že sú stále duchom mladí a môžu tancovať na rovnakú hudbu ako ich potomkovia. Súčasťou Vorlovej poetiky aj svetonázoru už dlho zostáva odpor k mestskej civilizácii zmiešaný s fascináciou vidiekom, kde, ako by povedal F. X. Šalda, ľudia už „prírodu opustili, ale kultúru nenašli“. Vorlove postavy chcú utiecť zhonu mesta, ale vidiecku idylu dosiahnuť nemôžu. Nie som si ale istý, že by z tohto paradoxu autor niečo dokázal vyťažiť. Paradox totiž potrebuje aj nejaký kontrast opozícií, a tie u Vorla nevidíme. Aj to, čo chápe ako pozitívne, je nakoniec predovšetkým naivné, neudržateľné, prípadne to z postáv robí hlupákov. A ťažko povedať, či tým chce autor schválne tvrdiť, že „ak chcete byť dobrí ľudia, nie ste len za hlupákov pred ostatnými, ale ste vyložene hlupáci a musíte sa s tým zmieriť“. Toto už zďaleka nie je „chvála bláznovstva“ ani ironické sebabičovanie, ale rezignácia na akýkoľvek zmysluplný odpor a premyslenú alternatívu. Vorla vždy ťahala ku dnu jeho absencia zmyslu pre humor, ktorý nahrádzal kŕčom. Ide o nepriestrelnú stratégiu – odsúdite film ako neautentický a prehnaný a dostane sa vám odpovede, že je to tak naschvál. Namiesto jemnosti, snahy čo najviac odpočúvať a vyhýbať sa ťažkopádnosti, to do nás Vorel rúbe plnou silou. Najviac neznesiteľný pritom bol v Uloviť miliardára (2009) a najviac vnútorného pokoja našiel v Ceste do lesa (2012). Inštalatér sa zdá byť jedným z jeho najpozitívnejších diel – končí happy endom a hlavný hrdina nikdy nezíde z cesty, ale vždy si zachováva svoju starosvetskú slušnosť. Problém je v tom, že veľa negatívnych javov v deji môže byť publikom čítaných ako sranda, ktorej sa nie je treba vzdávať a dokonca tak nejako patrí k českej náture. Domáce násilie je tu hlavne preto, aby k hlavnému hrdinovi mohla utiecť týraná žena. To, že si tým sama moc nepomohla a namiesto agresora získala polo-impotentného polo-autistu, sa vo finále nerieši. Aj v roku 2016 tu žiadny Vietnamec nevie dobre po česky, vrátane násťročnej školáčky. Rómovia vždy budú hlavne podivné, trochu nebezpečné zjavy. Nechcem tvrdiť, že Tomáš Vorel je rasista – z filmu je dokonca zrejmé, že mu hrubý násilný rasizmus nevonia – ale to neznamená, že by iným, presvedčeným rasistom film dokázal nejako otriasť, pretože všetky scény tu majú rozmarne priožratú povahu. Film smeruje k posolstvu, že chudoba je krásna a rýdza a mentálna degenerácia takmer žiaduca, každopádne, všetci by sme si mali znížiť nároky – na humor i na život všeobecne. Úvodné porovnanie s Utrpením mladého Boháčka, ktoré zdieľa s Inštalatérom prakticky len motív vidieckeho balíka, ktorý si nevie nájsť partnerku, vychádza pre Tomáša Vorla neradostne. Kým filmy z 60. rokov, ktoré ukazovali, že „pracujúci ľud“ nie je zdravým jadrom spoločnosti, ale práve on chorľavie a nemožno na jeho hodnotách stavať nič nové, boli svojho druhu útokom na oficiálnu politiku a veľká časť humoru tkvela v tejto podvratnosti. Tomáš Vorel s Inštalatérom pokračuje v tom, že nás naopak uisťuje, že akákoľvek snaha sa meniť je márna. Šťastie, hoci maličké a ploché, k vám príde, aj keď sa o nič nesnažíte. Inštalatér RéŽIa Tomáš Vorel SCeNÁr Tomáš Vorel HERECKÉ OBSAdenie Eva Holubová, Jakub Kohák, Petra Špalková, Filip Blažek, Jan Budař, Petr Čtvrtníček, Tomáš Matonoha, Bára Poláková V kinách: od 6. októbra | Hodnotenie: Neutrálne Youtube Kamil Fila český filmový recenzent a kritik Pre prehratie videa sa pripojte k internetu www.jestevetsikritik.cz