kino / dráma Text Vojtěch rynda | FOTO Bontonfilm Vojtěch Rynda český filmový publicista Choroba ako šanca vidieť veci aké sú Nádej Filmová recenzia Vojtu Ryndu Anja má rakovinu. Zrejme neliečiteľnú. Filmov s rakovinou v hlavnej úlohe je veľa a často používajú zákernú chorobu len ako zámienku k lacným emóciám. Škandinávska dráma Nádej s Andreou Hovig a Stellanom Skarsgårdom v hlavných úlohách však na východiskovej diagnóze stavia triezvy portrét jedného vzťahu a citlivé zachytenie dynamiky v rámci určitého typu rodinného spolužitia. D ivadelná režisérka Anja má po premiére tanečného predstavenia. Nová inscenácia slávi úspech u publika aj u kritiky, ale Anja toho o nej svojej rodine vlastne ani moc nepovedala: je zvyknutá na to, že doma sa na jej prácu alebo potreby ohľad príliš neberie a že sa od nej očakáva hlavne zabezpečenie bežnej každodennej prevádzky. Keď režisérka z premiéry dorazí domov, nijako ju neprekvapí, že staršie deti strážili mladšie, zatiaľ čo jej partner Tomas zostal ako obvykle v práci dlho do noci. Keby ju aspoň stále tak nebolela hlava... Východiskové nastavenie filmu Nádej je načrtnuté ľahkou rukou bez vodenia diváka za ručičku a zároveň s pozorovateľským odstupom. Predznamenáva tak až chirurgicky presné, ale nie odcudzené rozprávačstvo, ktorým scenáristka a režisérka Maria Sødahl na ploche niekoľkých dní sleduje zásadný otras v živote ženy, ktorá si myslela, že v súčasných koľajach dobehne až... Až do smrti, ktorá je predsa tak ďaleko a nikto na ňu vo všednom frmole nemá čas myslieť. Bezprostredná smrteľnosť Úvod filmu tiež naznačuje, že dôležitú úlohu v príbehu bude mať takzvaná patchworková rodina – teda model, kedy spolu pokope žijú ľudia niekoľkých generácií „pozostalí“ z predchádzajúcich vzťahov. Anja a Tomas nie sú zosobášení, bývajú v jednej domácnosti s tromi vlastnými deťmi a tromi staršími potomkami z Tomasovho niekdajšieho manželstva a zrejme u nich často býva aj Anjin otec. Film sa odohráva počas vianočných sviatkov – od 23. decembra, kedy sa žena dozvie diagnózu, do 2. januára, kedy podstúpi operáciu. Vianoce v Nádeji, podobne ako rakovina, nie sú zneužité ako lacný spôsob k vzbudzovaniu dojatia, ale fungujú ako prirodzený katalyzátor diania. Do spomínaného časového obdobia pochopiteľne spadá aj príchod nového roku a scenáristka do príbehu navyše zapracovala aj svadbu a Anjine narodeniny. Je to rozhodnutie možno trochu prekvapivé, ale opäť funkčné, pretože všetky tieto udalosti sú prechodovými rituálmi, ktoré človeku pomáhajú uvedomovať si plynutie času, ľudskú rolu v spoločnosti a samozrejme aj vlastnú smrteľnosť. Veľmi civilne Nádej hlavných hrdinov ukazuje realisticky, bez lichotivého nasvietenia. Anja (Andrea Bræin Hovig, známa u nás hlavne z thrillerového seriálu Mammon) nie je žiadna hrdinská bojovníčka s osudom, ktorá by nás mala oslňovať svojou silou a odhodlanosťou: je to obyčajná, už tak životom trochu unavená ženská, ktorej diagnóza pomáha zbaviť sa ilúzií o svojom partnerovi aj o sebe samej. A ako v jednej chvíli zmieni Tomas, ťažko povedať, za čo z jej súčasného, často nepríjemného správania môže choroba, za čo konské dávky liekov, ktoré berie, a čo je Anja sama. Tomas (spoľahlivý Stellan Skarsgård, ktorý žiari v ľubovoľnom žánri – v poslednom čase napríklad v dramatickom seriáli Černobyľ alebo v romantickom muzikáli Mamma Mia! Here We Go Again) potom spočiatku pôsobí trochu ako slaboch, ktorý chod rodiny nechával na partnerke, zatiaľ čo utekal k práci, za ktorú od svojho okolia vyžadoval obdiv a uznanie. Neočakávaná situácia ho však prinúti prijať zodpovednosť, poskytnúť partnerke čo možno najväčšiu oporu a možno sa dokonca stať lepším človekom. Vrstevnaté rozprávanie Film je rozprávaný prostredníctvom dialógov, ktoré dávajú obom hereckým predstaviteľom veľkorysý priestor k širokej škále emócií od zúfalstva cez horkosť aj opatrnú nádej až po záblesky šťastia, a prostredníctvom hromadnejších scén, v ktorých zase vyniká dynamika v rámci rodiny i okruhu priateľov na ňu napojených. Maria Sødahl režíruje nenápadne, skoro ako by nechávala dianie pred kamerou – ono často dramatické prelievanie emócií aj siločiary vo vnútri kolektívu – prebiehať samovoľne, ale zdanie klame. Nádej je film navonok škandinávsky strohý, ale pod jeho možno až odťažitým povrchom pulzuje láva vnútorných pohnútok postáv. Ďalšou kvalitou Nádeje je nedopovedanosť – a tá sa zďaleka netýka len veľmi otvoreného konca. Sødahl niečie hnutie mysli často len naznačí a nechá na divákovi, aby si urobil obrázok sám. Skutočne chce Anja Tomasovi „podstrčiť“ svoju kamarátku Veru, aby sa mal po jej smrti kto starať o deti? Kajá sa Tomas za svoju predchádzajúcu pohodlnosť vo vzťahu, alebo má len čierne svedomie? Tuší Anjin otec, čo sa deje za zdanlivo pohodovým vianočným dianím, ako niekedy naznačujú jeho pohľady? Mlčanlivé pohľady vo filme vôbec často zastupujú slová: napríklad keď sa Anja díva za odchádzajúcim otcom, nič nepovie, ale nám je jasné, že premýšľa, či ho vidí naposledy. Vynikajúci je tiež spôsob, akým autorka filmu divákovi ponúka alternatívny pohľad na situáciu očami jednej z dcér, šestnásťročnej Julie. Slovom alebo obrazom Iné situácie naopak dialógmi nešetria a sú vo svojej zámernej doslovnosti až kruté. Zúfalá snaha ústredného páru získať v nemocnici aspoň nejaké rady ohľadne toho, ako situáciu oznámiť deťom. Drsná „hra na pravdu“ v aute, kedy si Anja s Tomasom navzájom priznávajú svoje nevery. Debata o rodine, kedy Anja hovorí „my vôbec nedržíme pokope“ (čo sa nakoniec neukáže byť pravdou, pričom krásna vianočná scéna, v ktorej celá rodina pri stromčeku zavalí vlastnými telami chudáka Tomasa, pôsobí ako neokázalý dôkaz spolupatričnosti). Alebo predsvadbová hádka, pri ktorej sa Anjine neistoty, pochybnosti a frustrácie vyvalia ako hnis z rozrezaného vredu. Nádej je film neľahký, nelichotivý, ale tiež nedrásavý: vyhýba sa extrémne vypätým výjavom aj scénam veľkej fyzickej bolesti, ktoré k rakovine samozrejme takisto patria. Nie je to alibizmus, ale zvolený uhol pohľadu: Nádej pôsobí civilne a skôr ako samotný koniec ju zaujíma proces prijatia stavu vecí a rozhodovania sa, čo robiť ďalej. Čo bude ďalej, je vždy neisté, ale nádej je v tomto boji povolený doping. Pre prehratie videa sa pripojte k internetu Nádej RÉŽIA Maria Sødahl SCENÁR Maria Sødahl HERECKÉ OBSADENIE Andrea Bræin Hovig, Stellan Skarsgård, Elli Rhiannon Müller Osbourne, Johannes Joner, Steinar Klouman Hallert… DĹŽKA 126 min. V kinách: od 1. októbra / Hodnotenie: Pozitívne