kino / horor Kamil Fila český filmový recenzent a kritik www.jestevetsikritik.cz IT a id v americkom malomeste TO recenzia ešte väčšieho kritika Kamila Filu Text kamil fila | FOTO Vertical ent. Sotva sme si utreli slzy zúfalstva nad adaptáciou fantasy románu Temná veža, už je tu ďalší film podľa Stephena Kinga, tentoraz jeho zrejme najoceňovanejšie hororové dielo – To (ideálne písané ako TO). Rozdiel medzi týmito krátko po sebe idúcimi filmami ale nemôže byť markantnejší. Kým Temná veža sa zúfalo pokúsila napchať osemdielnu knižnú sériu do hodinu a pol dlhej stopáže, autori, ktorí majú na svedomí nové filmové TO, naopak vzali len polku jednej, viac než tisícstránkovej knihy a pretavili ju do 130minútového predstavenia. (S tým, že prípadný druhý diel je možný, ak bude mať jednotka úspech.) Z dá sa teda, že snáď prvýkrát v dejinách dostal prevod nejakej dlhšej Kingovej knihy adekvátnu dĺžku. Ak totiž nešlo o krátke poviedky, ktorým vyhovuje celovečerný formát, pociťovali fanúšikovia literárnych predlôh značné sklamanie z toho, čo všetko bolo vykrátené. Prakticky vždy pritom dostane na zadok psychológia postáv a kresba prostredia, zatiaľ čo hororové výjavy bývajú zachované. Pôsobivosť Kingovho písania ale spočíva práve v tom, že hrozné šoky a nervy drásajúce chvíle prichádzajú až po tom, čo sa natoľko dobre zoznámime so zázemím a vnútrom postáv, aby sme sa o ne dokázali báť a prípadne sa rovno cítili v ich koži. Vďaka TO, ktoré natočil z pozície niekoľkého náhradníka 44-ročný argentínsky režisér Andy Muschietti, máme šancu zažívať pri pohľade na filmové plátno veľmi podobné pocity, ako keď čítame knižné stránky. Nejaké „ale“ by tu však boli… Kniha TO pochádza z roku 1986 a je taká osemdesiatková, až to praští, hoci sa jedna jej dejová rovina odohráva v 50. rokoch. Film sa tejto atmosféry nechcel vzdať a aj jeho predchádzajúcu časť, kedy sú hlavní hrdinovia deťmi, situuje do úplného sklonku 80. rokov. Z toho okrem iného vyplýva, že návrat stelesneného zla, klauna Pennywisa, ktorý sa objavuje vždy raz za 27 rokov, sa bude v prípadnom druhom diele odohrávať v našej aktuálnej súčasnosti. Tento mierny dobový a kultúrny posun nerobí nič zásadné, neukrajuje toľko znaky 50. rokov, lebo americké malomestá sa nevyvíjajú tak rýchlo, ale pridáva na význame 80. rokom. Hrdinovia filmu chodia okolo miestneho kina, kde sa hrajú prvý Batman od Tima Burtona (kde je taktiež zloduchom diabolský klaun), Smrtonosná zbraň 2 alebo Nočná mora v Elm Street 5. Zároveň, keď sledujeme príbeh TO, dôjde nám, ako blízko má v niečom k nedávnemu seriálovému hitu Stranger Things, ktorý je štýlovo poctou Stevenovi Spielbergovi a tematicky práve Stephenovi Kingovi. Pocit deja vu je zároveň príjemný aj nepríjemný, ako to už v prípade deja vu býva. Menej znalí a pamätajúci diváci môžu dokonca tvrdiť, že nová verzia TO je len kópiou Stranger Things, k čomu im veľmi dopomáha obsadenie detského herca Finna Wolfharda, ktorý účinkoval ako v danom seriáli, tak aj v tomto filme. Prakticky ide len o to, že žijeme v ére retrománie, kedy v desiatych rokoch 21. storočia kultúrne znovuzažívame 80. a 90. roky. Nastáva medzigeneračné spojenie teenagerov a dvadsiatnikov s dnešnými tridsiatnikmi a štyridsiatnikmi – akoby sme boli všetci v jednej časovej bubline, či skôr uzavretej kapsule, kde neprebieha vývoj. Pocity neoriginality sa zvyšujú aj tým, že TO vo svojej tisícstránkovej mohutnosti a hutnosti poskytlo obrovské množstvo žánrových motívov, z ktorých sa postupom času stali klišé. Ako by sme to všetko už niekde videli, len nie tak pekne (strašidelne hnusne) pokope. Z toho potom tiež vyplýva, že TO síce mieri na najhlbšie detské strachy uložené v nás, ale zároveň sú to už strachy známe, mnohonásobne vyventilované. Záleží len na kvalite štylizácie, nakoľko nás dokážu znovu pohltiť a premôcť aspoň na krátky okamih (a Muschiettimu sa to darí veľmi slušne), ale rozhodne sa z tohto druhu strašenia vytratila autentickosť. Tá sa pritom veľmi ťažko definuje, iste je v niečom divné tvrdiť, že podstatne menej premyslená a brakovejšia Nočná mora v Elm Street vyvoláva strachy intenzívnejšie ako TO. Princíp strašenia pritom u nich nie je rovnaký – Nočná mora desí tým, že sa niečo nekontrolovateľné deje v snoch a že v sne sa dá umrieť, zatiaľ čo deťom v TO sa zjavujú ich reálne strachy v zveličenej podobe za bieleho dňa a tieto preludy sa nedajú odlíšiť od reality . V oboch prípadoch dochádza k stieraniu hraníc medzi snom a realitou, avšak pred Pennywisom sa dá vytvoriť racionálna obrana, zatiaľ čo pred Freddym Kruegerom v sne takmer niet úniku, čo je horšie. Kingovo TO vlastne vo vulgárnej materiálnej podobe ukazuje, ako sa postaviť psychickým traumám – čeliť im otvorene až na úrovni fyzického súboja; vnútorného bubáka je možné doslova umlátiť na smrť. TO vo verzii 2017 má lepší casting detských hercov než trojhodinový televízny film z roku 1990, najmä rovina sexuálneho napätia medzi rane násťročnými deťmi je výraznejšia, aj keď ani tentoraz nedôjde na hromadný sex ako v knihe, čo je jedna z najpodivnejších pasáží, akú kedy King napísal. Nové TO tiež konečne pôsobí výpravne a ku koncu až mierne bombasticky, kedy dokonale vynikne kontrast medzi malosťou a ospalosťou na povrchu mestečka v štáte Maine a desivou rozľahlosťou priestorov pod ním, kde sa skladujú mŕtve duše a telá detí. Opäť ide o veľmi primitívnu metaforu ohľadom podoby a veľkosti vedomia a nevedomia, kedy v stokách plných zabudnutého haraburdia a sračiek sídli naše ID. Najpodstatnejšie poznanie ale v novej verzii prichádza s tým, že aj tam hore, vo farebnom presvetlenom svete, to nie je o moc lepšie. TO by bez klauna Pennywisa mohla byť pokojne veľmi dobrá psychologicko-sociálna dráma o tom, ako zúfalo nefungujú a vlastne ani veľmi neexistujú ony sposvätnelé „tradičné rodiny“. Pre prehratie videa sa pripojte k internetu To réžia Andy Muschietti Scenár Cary Fukunaga, Chase Palmer, Gary Dauberman Herecké obsadenie Bill Skarsgård, Jaeden Lieberher, Finn Wolfhard, Sophia Lillis, Jeremy Ray Taylor, Jack Dylan Grazer, Chosen Jacobs… Dĺžka 135 min. V kinách: od 7. septembra / Hodnotenie: Pozitívne