rozhovor Čo nám môžete povedať o Vašej postave, Dr. Fordovi? Hrám čudné postavy, ktoré vždy majú všetko pod kontrolou. Čo je úplne proti mojej prirodzenosti. Beriem všetko tak, ako to príde, a žijem tu rád. Neberiem veci moc vážne. S Dr. Fordom je to vo veľkom meradle – má kontrolu úplne nad všetkým a všetko chce zdokonaliť. Čo znamená, že je blázon. Moja úloha spočíva v tom, že stále rozprávam – samé pompézne reči o dvojkomorovej mysli. Prečo myslíte, že Vás tak často obsadzujú do postáv, ktoré musia ovládať svoje okolie? Nemám potuchy. Možno som studený. Možno je to ten prázdny výraz v očiach. Ale neteší ma to – moc ako taká ma nikdy nezaujímala, verím, že všetka naša bolesť pochádza z potreby mať nad všetkým kontrolu. Alebo riadiť – ovládať ľudí okolo nás a seba samého, terorizovať seba samého. S tým som už dosť dávno skončil. Najlepší kus múdrosti, ktorým by som mohol prispieť, je: Neviem nič. Neviem. Môžem mať názory, ale fakt neviem. Čo Vás na tomto projekte zaujalo? Jedného dňa mi zavolal môj agent a spýtal sa, či by som chcel hrať vo Westworlde. A ja: „Čo, ten starý film?“ A on, že ide o HBO – a ja som v televízii už roky nerobil. Poslali mi scenár a ja na to: „Hrať Doktora Forda? To je veľmi komplikované.“ Ale povedal som, že do toho pôjdem – a to bolo v roku 2014. Keď sa ma ľudia pýtajú počas rozhovorov – a že som ich za tie roky absolvoval veľa – prečo som sa stal hercom, tak hovorím: „No, predsa je to lepšie než chodiť do práce, nie?“ A oni na to: „Čože?“ Herectvo je predsa lepšie než zarábať na svoje živobytie prácou. Pýtajú sa, prečo som vzal túto úlohu a ja odpovedám, pretože ju nikto iný nevzal. Zmätie ich to, pretože po mne chcú odpoveď typu, že to robím kvôli vývoju danej postavy a silnému príbehu. Ale o to mi nejde. Nie je to žiadna póza, ja to tak naozaj beriem. Byť hercom je zvláštny druh obživy. Čo Vás bavilo na Fordovej postave najviac? Moc som si to užil, bol som veľmi uvoľnený. Musel som sa naučiť veľa dialógov, veľa textu, ale to ma baví. Aktivizuje to moje mozgové bunky. Nechcem to preháňať, ale ja sa strašne rád učím dlhé texty – naozaj to zbožňujem. Vraj Vám stránky scenára dodávali, až keď sa malo točiť, a nie dopredu v plnom rozsahu. Aké to pre Vás bolo, obzvlášť keď pri filme počas natáčania už vždy viete, ako to skončí? Spýtal som sa Jonathana (Nolana, pozn. red.), ktorý to produkoval, a režisérov, čo sa v tom prekliatom príbehu stane. A oni mi povedali, že mi to nepovedia. A ja som vôbec nevedel, čo sa deje – o vývoji príbehu mi nepovedali vôbec nič. O ostatných postavách som toho tiež veľa nevedel, ani čo sa s nimi stane – až do chvíle, keď sa to prezradilo. Bol som vážne prekvapený. Nakoniec som bol rád, že som dopredu nepoznal záver. Obsadenie je naozaj úchvatné… Áno, hrám so skvelými hercami. Najviac som pracoval s Jeffreym Wrightom, ten je úžasný. Čím myslíte, že Vaše bohaté skúsenosti projektu prispeli? Mám dobrú predstavivosť a keď pracujem s postavou, vidím, ako by veci mohli zapadať do seba. Keď poviem, či si môžem niečo vyskúšať, naozaj dobrý režisér mi ten priestor dá. Ale ak nemajú ani páru o tom, čo robia, prídete na pľac a panuje tam zmätok. Musíte ísť na všetko opatrne, aby ste nikoho neurazil. Spomínam na jednu scénu vo Westworlde, ktorú som točil s veľmi dobrou režisérkou, Michelle MacLarenovou. Mal som o tej scéne v hlave určitú predstavu a povedal som jej, že by som to tak chcel skúsiť. Potom sa objavil na sete Jonah a povedal: „Pane bože, to by som nepovedal, že by tá scéna mohla takto fungovať.“ Treba skúsiť všetko, experimentovať s tým. Čím viac sa snažíte mať kontrolu sám nad sebou, tým viac sa bojíte posunúť sa ďalej. Musíte sa zbaviť myšlienok na to, čo by na to povedali ostatní. Ste fanúšikom sci-fi a antiutopických príbehov všeobecne? Pre mňa je predstava utópie či antiutópie naozaj alarmujúca. Chcem povedať, v dvadsiatom storočí mnoho skvelých utopistických predstáv zavinilo veľa krviprelievania a teroru. Som fascinovaný dejinami 20. storočia, boľševickou revolúciou, nacizmom a vznikom fašizmu v Taliansku. A povojnovým obdobím tiež: Kennedy pri moci v tejto krajine, Kuba. Jasne si spomínam na koniec poslednej vojny, keď Rusko bolo naším spojencom, ale potom sa z neho vykľula krutovládna obluda s inou ideológiou a bez lojality k nám. Môj otec bol extrémne ľavičiarsky marxista a jeho otec takisto a ja som bol v tej atmosfére vychovaný. Postupom času som dospel k tomu, že si jednoducho myslím svoje. Počujem od ľudí toľko názorov, ale viem, že jedinou istotou je smrť. Niektorí ľudia si myslia, že byť celebritou alebo slávnym či veľmi úspešným zaženie smrteľnosť, ale nezmení to vôbec nič. Môžeme sa snažiť mať všetko pod kontrolou, ale kontrola neexistuje. A to je dobrá správa: kontrola proste nie je. Takže sa tým mám prestať trápiť…? Presne. Je to skvostný pocit. Môžeme sa naučiť neistotu akceptovať. Ako sa staviate k zrýchlenému technologickému pokroku – sú „mysliaci roboti“ časťou našej nevyhnutnej budúcnosti? Toto sú miláčikovia Jonathana Nolana – je fascinovaný príchodom a vývojom ľudskej a umelej inteligencie. Minule som sa rozprával s chlapíkom z Bostonu, bol som v Ojai na dovolenke, a tento človek v hoteli raňajkoval a obedoval. Dali sme sa do reči a ja som zistil, že je z MIT (Massachusetts Institute of Technology, pozn. red.). Hovoril, že nič také neexistuje – že umelá inteligencia sa nebude nikdy môcť vytvoriť. Život, premýšľajúca osobnosť sa vytvoriť nedá… ale potom povedal: „Ale tiež by som sa mohol mýliť.“ Rozumiete technológiám vo Vašom každodennom živote? Áno, mám počítač, iPad a iPhone a viem s nimi narábať. Keď sa učím text, píšem si všetko do počítača a potom si to farebne označím. Aspoň to tak vyzerá dôležito, a nie len ako prázdna biela stránka. Anthony Hopkins Byť hercom je zvláštny druh obživy Text HBO | FOTO HBO Britský herec Anthony Hopkins si v novom seriáli z produkcie HBO Westworld zahrá riaditeľa futuristického zábavného parku. Čo ho na úlohe zaujalo a ako ho bavilo točiť s Jonathanom Nolanom? Anthony Hopkins *31. 12. 1937 Herec Anthony Hopkins sa narodil vo Walese vo Veľkej Británii v roku 1937. Pred tridsiatkou pôsobil predovšetkým v Národnom divadle v Londýne v Shakespearových hrách. Jeho veľká šanca presadiť sa prišla v tridsiatich rokoch, keď zaskočil za legendárneho Laurencea Oliviera, ktorého odviezli do nemocnice so zápalom slepého čreva. Hopkins v úlohe exceloval a ukázal, že patrí medzi hereckú špičku. O rok neskôr prerazil na filmovom plátne filmom Lev v zime, kde hral po boku Petera O'Toolea a Katharine Hepburn. Od tých čias nakrútil desiatky filmov vrátane Mlčania jahniat, za ktoré získal Oscara (neskôr bol nominovaný ešte trikrát). V posledných rokoch sme ho videli napríklad ako kráľa Odina v Thorovi.