Recenzia kino recenzia eště väčšieho kritika Kamila Filu Text Kamil Fila | FOTo Freeman Ent. Stáva sa čoraz častejšie, že sa zdroj filmového strachu presúva od nadprirodzených javov k technike. Od čias Záhady Blair Witch a japonského aj amerického Kruhu sa bojíme viac toho, že sa nám každodenné predmety vymknú z rúk, než že do nášho sveta zasiahne zvonku niečo, čo do neho nepatrí. Ešte konkrétnejšie des, že na nás niekto dozerá a môže úplne vymazať našu identitu, posilňujú paranoidné thrillery typu Oko dravca. H ra o život je presne takým akčným trillerom, ktorý sa chvíľami preklápa až do hororu. Teenageri sa v ňom zapájajú do online hry, ktorá sa však hrá hlavne v reáli, na uliciach. „Diváci“ zadávajú úlohy typu vadí-nevadí a „hráči“ ich potom plnia a za to zbierajú peniaze na bankový účet. Ako ďaleko sa však pri tom dá zájsť? A nie je to len otázka na postavy filmu, ale aj ich autorov. Zobraziť vo filme, ako fungujú internet, počítačové aplikácie alebo mobilné komunikácie, je ťažké. Film ako sekvenčné médium, v ktorom sa sprostredkovávajú informácie predovšetkým postupne strihom, sa trochu vzpiera tomu, aby informácie bežali simultánne, alebo boli prepojené v sieťach. Väčšina pokusov s rozdelenými obrazovými panelmi na jednom plátne alebo s iným presýtením informáciami podávanými naraz dopadá tak, že publikum po chvíli vypína pozornosť. Možno je ale istá chyba v tom, že ony experimenty sa nesnažia rozprávať príbeh, ale len napodobniť nejakú komunikačnú schému a urobiť z nej čosi estetické. Podobne filmy podľa počítačových hier bývajú málo hravé, málo akčné, málo slobodné a pochopiteľne, už vôbec nie interaktívne. Pri ich sledovaní si vôbec neužívame rovnaké potešenie ako pri samotnom hraní. Hra o život bude zrejme prvý hraný film, ktorému sa podarilo na mnohých úrovniach preniesť na divákov podobné pocity, ako keď sami niečo hráme, respektíve sme súčasťou hry, alebo sa pohybujeme v hypertextovom prostredí a multitaskingu. Film mnohými formálnymi prostriedkami simuluje to, ako vyzerajú naše životy online – ako chatujeme, telefonujeme, komentujeme, lajkujeme či inak hodnotíme ostatných a ako sme sami komentovaní a lajkovaní. Vizualita filmu si berie veľa z toho, ako sa dnes ľudia natáčajú na sociálne siete, prípadne využíva módu snímania kamerou z dronu. K tomu všetkému aj pri zdanlivo najnormálnejších a najrealistickejších záberoch, kedy máme pocit, že nikto nič nesníma nejakým prístrojom a nevidí cez nejaký filter, sa obraz zafarbuje do výrazných a často nereálnych, alebo skôr „derealizujúcich“ tónov – všetko neónovo bliká, postavy sú pokryté umelým svetlom, priestor je rozdelený na rôzne farebné zóny, ako by každý človek obýval len svoju psychologickú bublinu. A navyše to má celé drajv. Vtiahnutie do deja funguje dokonale vďaka tomu, že obsadení herci a herečky sú takmer neznámi a že do deja vojdeme rýchlo, doslova „in medias res“ – teda do obrazovky počítača hlavnej hrdinky Vee, ktorá na začiatku spustí niekoľko aplikácií. Teda aspoň väčšinu filmu tak funguje. Rovnako ako Vee pochybujeme o príčetnosti hry Nerve, postupne sa od jej priateľov a spoluhráčov dozvedáme pravidlá a podobne ako jej matka na diaľku zdesene sledujeme, ako sa násťročné dievča rúti do záhuby. Kradne v obchode, jazdí poslepiačky na motorke, lezie vo výškach medzi dvoma domami a nakoniec sa jej dostane do ruky zbraň. Má pritom aj zvláštneho parťáka Iana, o ktorom si nie je istá, či je spoluhráč, alebo protihráč. Hra o život je pokračovateľom tradície v duchu Alfreda Hitchcocka, kedy sú obyčajní malí ľudia uvrhnutí do náhlych problémov, pri ktorých ani nechápu ich rozmer. Samozrejme, aj tu platí pravidlo, že obyčajní ľudia majú o dosť belší chrup a v podstate dokonalejšie akékoľvek telesné partie než priemerná populácia v skutočnosti – ale keby to tak nebolo, chcelo by sa na ne pozerať menej divákov ako v Nerve, tak aj v kine. Vee chvíľami dokonca aj veríme, že je utlačovaná outsiderka, ale veľmi rýchlo pred nami vykvitne do krásy a púšťa sa do stále odvážnejších akcií. Hra o život stojí dosť na zápletke, ktorú atraktívne a dynamicky rozvíja, ale o to väčšie nároky potom musíme mať na pointu, ktorú by nebolo fér prezrádzať. Stačí povedať, že „monštrom“ v tomto diele nie je žiadna príšera z hlbín či vesmíru, ani neosobný počítačový systém, ale ďalší obyčajní ľudia, ktorí by za svoju túžbu pozerať sa mali niesť zodpovednosť. Hra o život je každopádne ľahko vstrebateľný film, ktorý nie je potrebné zvlášť interpretovať – všetko sa nám tu priamo ukazuje a hovorí. Áno, je to príbeh modernej doby o neistote dospievania, o nude, ktorá prerastá v nebezpečné hazardovanie, príbeh o potrebe zapáčiť sa a o tom, ako chceme zdieľať svoje životy online. Sú to také Hry o život, ktoré si robíme sami, a nepotrebujeme na to ani futuristickú antiutópiu. Práve doslovnosť, ktorá v závere vyvrie v mierne naivné finále, nás vedie k uvedomeniu, že tento film nechce mladú generáciu v jej posadnutosti sociálnymi sieťami ani tak kritizovať, ako sa jej skôr zapáčiť a poskytnúť jej v kine rovnaké vzrušenie, aké zažíva pred obrazovkou počítača, alebo nad displejom telefónu. Keď mama hlavnej hrdinky hovorí dobrým hackerom „vy ste tie najhlúpejšie šikovné decká na svete“, čím myslí, že chytrolíni robia divné hlúpe veci, vyslovene si hovorí o parafrázu, že tvorcovia tohto filmy sú „tie najmúdrejšie hlúpe decká na svete“, teda profíci, ktorí vedia urobiť napínavý zábavný film, ale bez akéhokoľvek pokusu premeniť ho na serióznu kritiku, pretože pravdepodobne nevedia, čo by vlastne chceli povedať. Hra o život Réžia Henry Joost, Ariel Schulman Scenár Jessica Sharzer herecké obsadenie Emma Roberts, Juliette Lewis, Dave Franco, Emily Meade, Samira Wiley, Kimiko Glenn, Jonny Beauchamp, Miles Heizer, Marc John Jefferies, M. G. Kelly, Danielle DeWulf, Arielle Vandenberg, Marko Caka, Toshiko Onizawa V kinách: od 8. septembra | Hodnotenie: neutrálne Kamil Fila český filmový recenzent a kritik www.jestevetsikritik.cz Youtube Pre prehratie videa sa pripojte k internetu