kino / životopisný Text Vojtěch rynda | FOTO CinemArt Vojtěch Rynda český filmový publicista Jan Palach Nepatrím nikomu, hovorí filmová recenzia vojtu ryndu K päťdesiatemu výročiu invázie „spriatelených vojsk“ prichádza do kín film Jan Palach – portrét človeka, ktorého odovzdanosť Čechoslovákov v začínajúcej normalizácii vyburcovala k výnimočnému činu. Zovretý film režiséra Roberta Sedláčka sa sympaticky vyhýba pátosu a politickým presahom k dnešku. Č in Jana Palacha, ktorý sa 16. januára 1969 upálil na pražskom Václavskom námestí na protest najmä proti prítomnosti vojsk Varšavskej zmluvy v Československu, sa do novodobého českého filmu premietal zatiaľ skôr nepriamo. Miniséria HBO Hořící keř sa sústredila na dianie po Palachovej smrti, okrajové zmienky sa vyskytli v seriáli Vyprávěj – a o moc viac toho vlastne nie je. Ostych, s akým si českí filmári na národnú ikonu netrúfajú, je pochopiteľný. Film Jan Palach je dielom troch osobností troch rôznych generácií. Scenáristka Eva Kantůrková (*1930) je pamätníčka mladíkovho činu i udalostí, ktoré mu predchádzali. Vo svojej tvorbe sa opakovane venovala Janovi Husovi, do ktorého duchovného odkazu býva Palach radený, aj Evženovi Plockovi, jednému z tých, čo Palachov čin napodobnili. Režisér Robert Sedláček (*1973) dejiny našej republiky mapoval v seriáloch Bohéma a České století a politikou sa zaoberal ako dokumentarista napríklad v portrétoch Miloša Zemana či Gustáva Husáka. A predstaviteľ titulnej úlohy Viktor Zavadil (*1992), ktorý si spoluprácu so Sedláčkom vyskúšal v seriáli Život a doba soudce A. K., Palacha dôkladne naštudoval z dobových materiálov a knižných monografií. To hlavné, teda mladíkove detailné motivácie a rozpoloženie tesne pred činom, sa ale samozrejme naštudovať nedalo. Palach o svojom čine nikomu dopredu nepovedal, ešte v osudový deň sa podľa svedectva príbuzných a blízkych správal akoby nič. Jedným z hlavných kladov filmu o ňom je fakt, že sa mu tvorcovia nesnažia vidieť do hlavy a hovoriť za neho. Film Jan Palach hrdinu sleduje v posledných mesiacoch jeho života, od júla 1967 do smrti. Scény poletujú ako stránky z trhacieho kalendára: síce chronologicky, ale bez výraznejších prepojení medzi sebou. Každá z nich je ale pevne prichytená k Palachovmu blížiacemu sa činu. Jan na brigáde v Kazachstane dostane od kamaráta komsomolca, ktorého sa zastal, darom zapaľovač – relikviu z druhej svetovej vojny. Z časopisu naň vykukne článok o budhistických mníchoch, ktorí sa v roku 1963 protestne upaľovali vo Vietname. Pri zborovom speve Kryla sa Palach (možno až príliš okato) pýta svojej známej, čo znamená morituri te salutant. Dokonca aj v tej groteske bežiacej na pozadí na komikovi Hardym vzplanú šaty. Dramatickými udalosťami Pražskej jari prepláva Palach s citlivou, ale trochu záhadnou tvárou. Viktor Zavadil hrá tlmene a úsporne, bráni sa rovnako ako celý film exaltovanosti. Jan prežíva veľké zmeny na poli osobnom i verejnom. Učí sa odpútavať od milovanej mamky, za ktorou jazdí domov do Všetat, dostáva sa na vytúženú filozofickú fakultu v Prahe, užíva si študentský život a prechádza vzťahom s Helenkou, ktorú pozná už od škôlky. Zároveň vníma spoločenské uvoľnenie, načúva improvizovaným prejavom politika Smrkovského, zdieľa dezilúziu z neúspešného študentského štrajku na jeseň 1968. A samozrejme sa 21. augusta priamo v uliciach s neveriackym výrazom stretáva s tankami okupantov. Film našťastie nepoučuje polopatistickými dejinnými exkurziami a nevysvetľuje viac, než je nutné. Diváci dobu vstrebú prostredníctvom zachytenej atmosféry a najmä cez zlom, akým sa jarné nadšenie roka 1968 zlomí do jesennej skepsy a apatie: z ulíc a námestí postupne miznú zapálené sviečky a plamenné heslá, verejný priestor pustne a ľudia sa zababušia do svetrov, kabátov a relatívneho bezpečia domova. Najmä mladšiemu publiku sa ale akosi mimochodom dostane aj dôležitých kontextov. Napríklad že Palachova matka bola členkou KSČ, aj keď komunisti jej manželovi ukradli živnosť: jednoducho preto, aby Jan mal vôbec šancu študovať. Alebo že sa Pražská jar neusilovala o zvrhnutie socialistického zriadenia, ale o jeho obrodu, pretože ľudia vtedy ešte verili na „socializmus s ľudskou tvárou“. Hoci máme o tom, aký Jan Palach bol (respektíve za svoj krátky život stihol byť), len kusé informácie od jeho blízkych, film o ňom je omnoho životnejší než iné filmové portréty domácich osobností z posledných rokov. Film Milada doktorku Horákovú vymaľoval ako svätý obrázok, ku ktorému si možno len ťažko hľadať osobnejšiu cestu, Masaryk zase rozprávanie o Janovi Masarykovi zbytočne rušil príliš efektnou formou. Sedláčkov film je pokorný a nepatetický: vie, že Palacha môžeme zahliadnuť len z odstupu, a podobnú skúsenosť odovzdáva divákom. Ostatne pre režiséra je kľúčovou Palachovou vetou „Nepatrím nikomu.“ Hromadné scény invázie sú pojaté veľkolepo a majú drvivý účinok, hlavná sila filmu ale tkvie v komorných momentoch, kedy sa v unikavom hrdinovi rodí rozhodnutie. Tieto chvíle presahujú dejinné udalosti a vypovedajú o jednom individuálnom ľudskom zápase. V úvode filmu sa štvorročný Jan pred Vianocami stratí v lese: sám v tme čaká, až za ním prídu ľudia so svetlom. O šestnásť rokov neskôr na pohrebe strýka pochopí, že aby sa ľuďom stal svetlom sám, musí odísť on od nich. A niekde medzi tým so smutnou vecnosťou topí v potoku šteňa, ktoré jednoducho zostalo nazvyš. Kantůrkovej, Sedláčkovi a Zavadilovi sa podarilo vytvoriť triezvy, pietny pomník v životnej veľkosti, ktorý okolo seba nemáva dejinnou závažnosťou nesnaží sa mať na predmet svojho záujmu patent. V Janovi Palachovi sa hovorí až-až, doba bola proklamáciami a dialógom div nie opitá, ale sám Jan väčšinou mlčí. Najlepšou ozvenou tomuto filmu nebude hlučný hromadný potlesk, ale tiché zamyslenie sa každého diváka zvlášť. Jan Palach RÉŽIA Robert Sedláček SCENÁR Eva Kantůrková Herecké OBSADENIE Viktor Zavadil, Zuzana Bydžovská, Denisa Barešová, Kristína Kanátová, Jan Vondráček, Michal Balcar… DĹŽKA 124 min. V kinách: od 30. augusta / Hodnotenie: pozitívne Pre prehratie videa sa pripojte k internetu