kino / životopisná dráma Text Vojtěch rynda | FOTO CinemArt Vojtěch Rynda český filmový publicista Od nesympatického Šarlatána nemožno odtrhnúť oči Šarlatán Filmová recenzia Vojtu Ryndu Jan Mikolášek mal dve skoro až nadprirodzené schopnosti: liečiť ľudí obyčajnými bylinkami a preplávať politickými režimami 20. storočia bez väčších konfliktov s mocou a bez ujmy na zdraví či na majetku. Kým v roku 1957 nespadla klietka... Životopisný film Šarlatán slávnej režisérky Agnieszky Holland s otcom a synom Trojanovcami v hlavnej úlohe má české korene aj veľký zahraničný potenciál. H oci sú skutočné životné peripetie Jana Mikoláška už samy o sebe pozoruhodné, film Šarlatán sa ich drží veľmi voľne. A nevadí to: Mikolášek nebol politik alebo historická postava ako Václav Havel, Jan Masaryk, Jan Palach alebo Milada Horáková, o ktorých u nás v posledných rokoch vznikli životopisné filmy, ktorých historická vierohodnosť sa detailne rozoberala. Dielo scenáristu Marka Epsteina a režisérky Agnieszky Holland sa od pozoruhodného konkrétneho osudu odpichuje k fascinujúcemu zamysleniu nad témami ako je zodpovednosť za dar zhora či moc a bezmocnosť. Jan Mikolášek (1889–1973) si o svojej liečiteľskej činnosti viedol podrobné záznamy, a tak je vraj preukázateľné, že mu rukami prešlo niekoľko miliónov pacientov a že im na vrchole svojej „kariéry“ predpisoval vagóny byliniek mesačne. Ako syn záhradníka mal k rastlinám blízko a rozumel im, ale ťažko sa dá racionálne vysvetliť jeho takmer neomylná schopnosť diagnostikovať neduhy len pohľadom na fľaštičku s močom pacienta proti svetlu. Tento jeho talent bol niekoľkokrát dôkladne overený – napríklad gestapom, ktoré Mikoláška nechalo určiť dvadsaťdeväť vzoriek, pričom niektoré sa opakovali. Aj táto scéna v Šarlatánovi je. Liečil bez rozdielu Mikolášek liečil nacistických aj komunistických prominentov a podľa všetkého s tým nemal morálny problém; naopak mu vyhovovalo, že ho štátna moc aj v politicky vypätých časoch necháva na pokoji. Bol chránencom komunistického prezidenta Antonína Zápotockého, ktorému počas druhej svetovej vojny zachránil nohu pred amputáciou. Ale po Zápotockého smrti v roku 1957 sa nad liečiteľom stiahli mračná. Režimu muselo vadiť hneď niekoľko vecí: liečiteľ pôsobil bez akéhokoľvek štátneho dohľadu a robil si, čo chcel, od svojich pacientov požíval až nábožnú úctu a v neposlednom rade sa vďaka svojim schopnostiam zmohol na luxusnú vilu za Prahou, ktorú však sčasti prevádzkoval aj ako sanatórium. Zápotockého smrťou film začína a z obdobia konca 50. rokov potom priebežne odskakuje do minulosti. Liečiteľa v strednom a neskoršom veku hrá osvedčený Ivan Trojan, Mikoláška vo formatívnych rokoch potom stvárnil jeho syn Josef, ktorý je v Šarlatánovi veľkým hereckým objavom. Svojho otca zatieňuje kvôli tomu, že Trojan starší hrá tak, ako sme u neho dávno zvyknutí, a často skĺzava do rutiny. Ale hlavne vďaka tomu, že má vypätejšie a divácky vďačnejšie scény: mladý Mikolášek vybehne na vlastného otca so sekerou, intuitívne vylieči sestre nohu od sneti, zrúti sa z toho, že za prvej svetovej vojny musí popraviť kamaráta alebo v amoku umláti vrece plné mačiat o skalu. To všetko zachytáva jeho rozháranosť danú jednak vekom, jednak zápasom s vnútornou silou, ktorú si len začína uvedomovať a učí sa s ňou pracovať. Rozpoltená, ale autentická osobnosť Ivan Trojan potom má za úlohu okrem iného zachytiť kult osobnosti, ktorý okolo seba Mikolášek vybudoval a ktorého sa pri výsluchoch vo väzení len veľmi nerád vzdáva. Šarlatán Mikoláška rozhodne neukazuje v lichotivom svetle: jeden z hlavných kladov filmu spočíva v tom, že jeho hlavný hrdina je komplexný, veľmi často nepríjemný na svoje okolie, samoľúby a niekedy dokonca priamo zlý a zákerný. Rád svojich blížnych ponižuje, demonštruje svoju nadradenosť a hlavne bojuje s vnútornými démonmi – napríklad skrze vnútorný rozpor medzi svojou homosexualitou a vypätou katolíckou vierou. Práve dejová línia týkajúca sa Mikoláškovho milostného vzťahu s asistentom Františkom či vykonštruovaný post-stalinistický proces, ktorým vo finále obaja prejdú, sú síce scenáristickou licenciou, ale do celku filmu dobre zapadajú. Celok Šarlatána sa ale neskladá ľahko. Holland s Epsteinom diváka nevedú za ručičku a nechajú ho zostavovať si mozaikový portrét hlavného (anti)hrdinu s veľkou dávkou vlastného pričinenia. Proces nijako neuľahčuje ani skákanie v čase naprieč dekádami. Orientácii v deji naopak napomáha – okrem striedania dvoch hlavných hercov – najmä kamera Martina Štrbu, ktorá minulosť ladí do idylizujúcich farieb, zatiaľ čo filmovú súčasnosť, teda koniec 50. rokov, vidí cez pochmúrne desaturované modré filtre. Trochu návodná je aj hudba Antoniho Komasu-Łazarkiewicza, ale inak je indícií na to, ako máme osobnosť Mikoláška vnímať, poskromne. Deštruktívny dar K nazretiu autorského zámeru pomáha všímať si dejové motívy, ktoré postupne kryštalizujú. Jedným z nich je určite ťarcha daru zhora: vyrovnať sa s takmer zázračnou schopnosťou, ktorú nikto iný široko ďaleko nemá, určite nie je ľahké a nesie to so sebou veľa otázok. Mikoláška jeho diagnostický a liečiteľský talent navyše stravuje zvnútra a občas dokonca ovláda: vo chvíli, keď pacienti neprídu a on nemôže ordinovať, rozbije holými rukami, ktoré si v mnohých scénach významne prezerá, okno a poreže sa do krvi. A ešte iné scény sa točia okolo motívov moci a bezmocnosti – keď Mikolášek nemôže neposlúchnuť rozkaz k poprave verzus to, keď zachraňuje životy, keď kľučkuje pred mocou politickou a je pred ňou nakoniec bezbranný, keď už nemôže pacientovi pomôcť a je konfrontovaný so zúfalstvom jeho blízkych… Šarlatán je suverénne napísaný a režírovaný film a frustrácie, ktoré v divákovi môže vzbudzovať, sú určite autorským zámerom. Pre Holland je Epsteinov scenár povedomou pôdou: životopisy výnimočných osobností pod tlakom dejín spracovala vo filmoch ako Úplné zatmenie, Hořící keř, Mr. Jones, Európa Európa a mnohých ďalších. A samozrejmosťou u nej býva i medzinárodný rozmer jej filmov: Šarlatán mal premiéru na tohtoročnom Berlinale, dostal sa na predvýber cien Európskej filmovej akadémie a možno to dotiahne až na oscarové zápolenie, čo by pre režisérku bolo už štvrtýkrát. Jej novinka nie je jednoduchý kúsok, ale o to dlhšie potom v divákovi zreje. Šarlatán RéžiaAgnieszka Holland SCeNÁr Marek Epstein HERECKÉ OBSAdenie Ivan Trojan, Josef Trojan, Juraj Loj, Jaroslava Pokorná, Martin Myšička, Miroslav Hanuš, Jiří Černý, Tomáš Jeřábek… DĹžka 118 min. V kinách: od 20. augusta / Hodnotenie: Pozitívne Pre prehratie videa sa pripojte k internetu