kino / komédia Kamil Fila český filmový recenzent a kritik www.jestevetsikritik.cz Po strništi bos Opatrné našľapovanie po strnisku Recenzia ešte väčšieho kritika Kamila Filu Text kamil fila | FOTO Bioscop Filmy otcovsko-synovskej a scenáristicko-režisérskej dvojice Zdeňka a Jana Svěrákovcov v Čechoch dlhodobo vyvolávajú zmierlivé nálady. Otázka je, s kým alebo s čím sa máme zmierovať. Všeobecne povedané asi s našimi dejinami, národnou povahou a osobnými slabosťami. Možno ale žiadna národná povaha sama o sebe ani neexistuje a skôr ju popisujú, utvrdzujú a imaginárne vytvárajú práve určité filmy. Každý zo svěrákovských filmov nás utvrdzuje v niečom inom a vo svojom čase zohrával inú úlohu. O becná škola (1991) bol prvý porevolučný veľký film, na ktorom sa zhodla väčšina ľudí, že takto si síce možno nepamätajú minulosť, ale chceli by ju tak vidieť. Povojnové roky ešte pred nástupom komunizmu boli v mnohom optimistické, plné nádeje a podobné tomu, čo sme zažívali my po páde autoritárskeho režimu. Nikto dovtedy neponúkol prežiarenejšie zábery na lány obilia a lúky, bez toho by to v sebe nieslo gýčovitú socialistickú estetiku. Toto bola už estetika reklám na „dary našej krajiny“. Obecná škola bola o výchove „skazených detí“ v niečo lepšie, prišli staronové, ale správne poriadky v podobe učiteľa Igora Hnízda, ktorého hral navrátený imigrant Jan Tříska, zabudnutý „vojnový hrdina“ a „zvodca prvorepublikového typu“. Diváci mali vďaka Obecnej škole pocit, že minulosť sa očistila a môžeme začať znovu, že môžeme mať znovu radi svoje detstvo a byť hrdí na to, že sme Česi, pretože paradoxne vieme urobiť film, ktorý vyzerá ako z Hollywoodu. Kolja z roku 1996 potom túto misiu dokonal, naozaj v Amerike vyhral Oscara a ukázal svetu to najlepšie z našej holubičej povahy. Vďaka Koljovi sme sa konečne na symbolickej úrovni zbavili traumy zo sovietskej okupácie. Konečne sme boli my tí silnejší, rozumnejší a tí, čo ochraňujú, zatiaľ čo Rusi boli tí detsky naivní, nevinní a zraniteľní. Konečne sa im do tváre mohlo vmiesť veľa právd a horkosti, ktoré boli prednášané z otcovsky nadradenej pozície. Prestali sme byť vazalmi, okupovanými obeťami, ale stali sme sa nechcenými rodičmi, ktorí prevychovávajú „barbarov z Východu“ na ľudí. Pedagogický rozmer v sebe scenárista Zdeněk Svěrák nikdy nezapieral, naopak sa čo najviac vždy štylizoval do „láskavého učiteľa národa“. Nikdy nebol prísnou autoritou, skôr mužom, ktorý chce stáť trochu mimo systém a ktorému vyhovuje užívať si malé, najmä erotické radosti. Aj tento motív, že Česi unikali pred politickým tlakom do súkromia, lepšie do úplne najmenšieho súkromia spální, bol nesmierne typický. (V mnohých svěrákovských filmoch, vrátane tých starších ako Vrchní, prchni! je prítomná značná dávka erotomanstva.) Jediný tvrdší pohľad na minulosť ponúka Tmavomodrý svět (2001), kde miera hollywoodskosti presiahla hranicu, aby sa film mohol stať národnou klasikou. Zároveň aj drsnosť príbehu o väznení vojnových letcov bola veľmi mäkčená melodramatickou linkou milostného trojuholníka. Ak sa nedá vyriešiť trauma z toho, ako sa štát zachoval k svojim hrdinom, potom zmierenie musí nastať na chlapskej osobnej rovine sebaobetovania, kedy žiadna žena nemôže stáť v ceste priateľstvu dvoch mužov. A konečne Vratné lahve (2007) nás zmierili s realitou kapitalizmu, kedy tému pracujúcich dôchodcov pojali radostne ako „novú životnú príležitosť“ a z prostredia supermarketu urobili čosi až poetické, predovšetkým priestor úniku z dlhodobého manželského zväzku. Ľahkosť, s akou Svěrákovci ponímajú „večné chlapčenské blbnutie“ a dokonale ignorujú ťažkosť ženského údelu v domácnosti, vypovedá hlavne o tom, ako sa tunajší patriarchát chce vidieť ako láskavý, hravý a neškodný. Jeden let balónom navždy napraví roky nerovnosti… Pardon za takú už ani nie odbočku, ale prechádzku v recenzii na iný film. Ale bez nej by asi v prípade Po strništi bos nebolo veľmi o čom písať, pretože Svěrákovci tu nadväzujú priamo na Obecnú školu. Po štvrť storočí nám prinášajú príbeh, ktorý sa odohral pár rokov pred týmto už zľudoveným dielom. Rodina Součkovcov sa tentokrát za Protektorátu musí nútene presťahovať z Prahy na dedinu a ešte o niečo mladší Eda Souček (teda malý Zdeněk Svěrák) sa pokúša zapadnúť do partie miestnych školských chuligánov. Od prvých malebných záberov je jasné, že Jan Svěrák premýšľa, ako v nás vyvolať čo najviac povznášajúcich emócií. Každý uhol záberu, pohyb kamery, atmosférické svietenie, stavanie humornej alebo dramatickej pointy – remeselnou úrovňou to vždy prevyšuje väčšinu tunajšej produkcie o jednu až dve úrovne. Ale čo v nás má vyvolávať tento sled často len voľne pospájaných scénok, v ktorých najsilnejšou linkou zostáva odhalenie identity zavrhnutého člena rodiny zvaného „Vlk“? Čo sa dozvedáme o atmosfére počas vojny, aký obraz hrdinstva a prežívania nevinných a pritom nebezpečných chlapčenských hier nás má chlácholiť tentoraz? Zdá sa, že tu nie je žiadna väčšia, a možno dokonca ani neuvedomelá ambícia, než povedať: „My Česi sme malý, slabý, podriadený národ, obyčajné deti v rukách väčších mocností?“ Perspektíva malého chlapca umožňuje nazerať na všetko naivne, trochu ako na hru na vojakov. Zapojenie fantazijných scén, ktoré majú odľahčovať vážnosť tém drsnej národnej a temnej rodinnej histórie, však vychádza ešte horšie ako vo filme Vratné lahve erotické fantázie starnúceho fauna. Pôsobia veľmi neumelecky, bez ozajstného snového fluida a mágie. Žiadny magický realizmus, aký vedel napríklad Emir Kusturica v Otcovi na služobnej ceste alebo Vinko Brešan v Maršalovi sa nekoná. A onen reálny základ deja sa tiež k ničomu nedopracuje. Áno, Obecnej škole stačilo naznačiť, že Igor Hnízdo možno nie je taký hrdina ako Edov otec a stačilo to k uvedomeniu, že potrebujeme nachádzať vzťah k pravým, a nie len zástupným otcom. Lenže témy otcovstva aj výchovy v Po strništi bos zostávajú prvýkrát v kariére Jana a Zdeňka Svěrákovcov také zmätené a nedorieknuté, že to nestačí ani na onen jednoduchý, národný, všeobecne dobre prijatý film. Letmým smiechom sa táto prázdnota vykúpiť nedá. Pre prehratie videa sa pripojte k internetu Po strništi bos réžia Jan Svěrák Scenár Zdeněk Svěrák, Jan Svěrák Herecké obsadenie Ondřej Vetchý, Tereza Voříšková, Jan Tříska, Alois Grec, Viera Pavlíková, Oldřich Kaiser, Zuzana Stivínová, Hynek Čermák… Dĺžka 111 min. V kinách: od 17. augusta / Hodnotenie: Negatívne