Recenzia kino Bourne Jason Štvrtý krát chytá dych rECENZIA EŠTE VÄČŠIEHO KRITIKa Kamila Filu Text Kamil Fila | FOTo Cinemart Herec Matt Damon a režisér Paul Greengrass opustili sériu filmov s agentom Jasonom Bourneom v roku 2007. Vyzeralo to na uzavretú trilógiu, v ktorej fyzicky a strategicky výnimočne dobre trénovaný muž hľadal stratené spomienky a zabil pri tom veľa ľudí a zničil veľa dopravných prostriedkov. Nakoniec sa dozvedel, že sa nevolá Jason Bourne, ale David Webb a bol súčasťou supertajnej siete agentov CIA, ktorá svojím regrútom vymývala mozgy. S tým sa tak nejako uspokojil a za zvukov pesničky od Mobyho zasa odkráčal do zabudnutia. T erajší, dlho odkladaný návrat, môže vyzerať ako obyčajný komerčný ťah, keby šesťdesiatročný Greengrass nebol zároveň politicky angažovaný tvorca a nechcel nám prostredníctvom filmu oznámiť niečo o stave našej civilizácie posadnutej elektronickým špehovaním. Bourne sa však pre väčšinu divákov stal predovšetkým synonymom pre výnimočný a prakticky nenapodobiteľný štýl akčného filmu. Odporcovia by možno povedali, že len stačí rýchlo strihať a veľa triasť ručnou kamerou. V skutočnosti išlo skôr o to, ako navodiť dojem reálneho času, v ktorom zrazu prebieha simultánne viac akcií, a tiež, ako napriek zdanlivej chaotickosti diania ukázať nadväznosť pohybu v rozľahlom členitom priestore. Kto niekedy pozorne sledoval bourneovky a náhodou si našiel miesta deja na Google Maps, zistil, že hrdina naozaj mohol podobné kúsky vykonávať a pohybovať sa po určitých trasách. Zatiaľ čo iné akčné filmy montujú strihom dokopy nespojité priestory, alebo ich rovno tvoria na počítači, bourneovky nám naznačovali, že nie je treba nič moc špeciálne upravovať, stačí len bystro a rýchlo premýšľať a konať. Na prvý pohľad sa zdá, že Mattovi Damonovi len pribudlo v jeho 45 rokoch trochu vrások a vracia sa tak trochu v štýle Ramba Hoci ide teda o filmy, ktorých vzhľad nie je príliš určovaný počítačovou technológiou, oveľa dokonalejšie prenášali na divákov spôsob vnímania sveta, ktorý máme osvojený práve z práce s počítačmi. Rýchlo surfovať pohľadom, tekať po detailoch, prepínať okná a nastavenia, vyhľadávať dáta, prispôsobovať sa stále meniacej situácii, byť síce sledovaný, ale zároveň sa snažiť unikať dohľadu. Tento hyperaktívny realizmus bol navyše umocnený tým, že sa tu nepoužívali žiadne spomalené zábery, žiadne opakovanie tej istej akcie z viacerých uhlov, ani žiadne iné „wow zábery“, ktoré majú spomaliť tok času a umožniť divákom vychutnávať si pohyb na plátne. Bourneovky vyvolávajú dojem, že sme to my, kto beží, kto rozdáva, ale tiež dostáva rany, pričom nie je možné sa zastaviť a obzrieť sa. Dá sa ale len tak po deviatich rokoch nadviazať a prísť prakticky s tým istým? Na prvý pohľad sa zdá, že Mattovi Damonovi len pribudlo v jeho 45 rokoch trochu vrások a vracia sa tak trochu v štýle Ramba – poznáte to, keď skončíte aktívnu službu, ale vojnu máte stále vo svojom srdci, musíte sa zúčastniť ilegálnych zápasov. Jason, teda David, si vybíja zlosť na potetovaných Albáncoch, ale je to skôr samovražedné volanie o pomoc než život. Takže, keď mu dá bývalá zbehnutá agentka Nicky Parsons informáciu, že vie niečo o jeho otcovi, ktorý bol v skutočnosti zapletený do výroby vymytých agentských mozgov, Jasona/Davida to zas nakopne, aby nakopával zadok niekomu inému než Albáncom. Áno, štvrtý Jason Bourne je v niečom oveľa béčkovější film než predchádzajúce diely. Už dávno sa nedrží románov Roberta Ludluma a dokonca scenár nepísal Tony Gilroy, ale o to by ani tak nešlo. Skôr zaráža, že nám príbeh opisuje, ako je dnes možné sledovať kohokoľvek satelitom a cez mobil mu vypnúť počítač, čo má na stole, a zároveň sa časť zápletky točí okolo toho, že kvôli jednému flash disku s tajnými dátami je treba cestovať cez pol zemegule (čo pôsobí ako nosenie sov z Reykjavíku do Atén). Sekvencia z gréckej nočnej demonštrácie nám demonštruje, že pomocou kamier v uliciach je dnes možné identifikovať kohokoľvek v neprehľadnom dave, ale potom toho istého človeka, ktorý sa ani neobťažuje nalepiť si maskovacie fúziky, nikto nezastaví na žiadnom letisku, keď sa prepravuje z jednej krajiny do druhej. Počas deviatich rokov od posledného dielu sa udiali veľké kauzy v našej informačnej spoločnosti: Wikileaks Juliana Assangea, vynášanie materiálov CIA Edwardom Snowdenom a koniec koncov aj Facebook, ktorý má tu svoju obdobu v sociálnej sieti nazvanej Deep Dream, je neriadenou informačnou klebetnicou. Tvorcovia filmu nám hovoria, že ľudstvo sa dobrovoľne necháva zotročovať a pre víziu bezpečnosti sme schopní obetovať svoju slobodu. Film sa tak pohybuje niekde medzi ambicióznosťou, lacnosťou a značnou komplikovanosťou, s ktorou sú nám dávkované informácie. Často sledujeme súčasne akcie na niekoľkých miestach a do toho ich monitorovanie z veliaceho strediska CIA, kde rôzni činitelia (v podaní starého Tommy Lee Jonesa a mladej Alicie Vikander) rozbiehajú proti sebe svoje mocenské hry. K tomu všetkému Jason Bourne nie je práve pánom situácie a skôr je zneužívaný rôznymi stranami. Moc toho tiež nenahovorí a už vôbec nevidíme, že by niečo zásadne prežíval. Ku všetkému sa dostavuje pocit istej únavy z toho, že film vyzerá rovnako ako predchádzajúce diely, ale nemá taký drajv. Skoro to vyznieva, že táto štvorka sa nepodarila a je zbytočná. Lenže, ku koncu sa film nadýchne, Bourne získava vládu nad svojím osudom, prestáva byť manipulovaný a poriadne päsťami i rozumom zmastí všetkých, ktorí ho hodlali zlikvidovať alebo využívať. Ako by nás tvorcovia chceli extrémne napínať a dávali hrdinovi dlho načas, aby nám dokázal, že na to aj napriek svojmu veku stále má. Jason Bourne Réžia Paul Greengrass Scenár Paul Greengrass, Christopher Rouse herecké obsadenie Matt Damon, Tommy Lee Jones, Alicia Vikander, Vincent Cassel, Julia Stiles, Riz Ahmed, Ato Essandoh, Scott Shepherd, Bill Camp V kinách: od 28. júla | Hodnotenie: Pozitívne Youtube Pre prehratie videa sa pripojte k internetu Kamil Fila český filmový recenzent a kritik www.jestevetsikritik.cz