kino / životopisná dráma Text Vojtěch rynda | FOTO Bontonfilm Vojtěch Rynda český filmový publicista Správaj sa konečne ako štátnik! Filmová recenzia Vojtu Ryndu Nie ako hrdinu novembrovej revolúcie, nie ako prezidenta, nie ako personu celosvetového renomé a významu, ktorá sa priatelila s hlavami štátov, rockermi, pápežom i ľuďmi z ulice a krčiem. Film Havel ukazuje Václava Havla ako charizmatického, ale neistého človeka, ktorý sám seba i svoju vnútornú silu ešte len hľadá. Komorná dráma sa odohráva v rokoch 1968 až 1989. T ým, čím pre Václava Havla jeho „verejný“ život vlastne začal, film o ňom končí: Havlov prejav na balkóne Melantrichu na Václavskom námestí 21. novembra 1989, teda jeho prvé vystúpenie pred masami, je triumfálnou poslednou scénou filmu a završuje hrdinov prerod. Havel na plátne na ploche dvadsiatich rokov prejde dvojakou cestou. Jednak zostúpi sám do seba, jednak sa naučí vzťahovať sa k ostatným a stavať sa v rôznych zmysloch slova za nich aj pred nich. Na oboch púťach, ktoré formujú jeho charakter, ho sprevádzajú koncepty ako svedomie a zodpovednosť a cestu mu uľahčujú aj sťažujú zároveň. Rozprávať o Václavovi Havlovi skrze jeho vývoj v rokoch 1968 až 1989 pôsobí možno trochu prekvapivo. Divácky vďačnejšie by asi bolo sledovať jeho pôsobenie v najvyššej politike. Scenárista a režisér Slávek Horák zvolil cestu komornejšiu, produkčne jednoduchšiu a pre divákov možno aj lákavejšiu: to, ako sa z jednej z mnohých postáv Pražskej jari a neskôr disentu stala najvýraznejšia osobnosť Novembra, je príbeh silný a bežnému publiku zároveň nie príliš známy. Prílišný dôraz na podobu Pre životopisný film je zásadným faktorom predstaviteľ hlavnej postavy. Viktor Dvořák je Havlovi nesmierne podobný vzhľadom i prejavom, film ale až moc spolieha práve na vonkajšie znaky ako je účes či ráčkovanie. Dvořákova chyba to nie je, scenár mu nedáva príliš priestoru na vnútorné herectvo. Havel je v Horákovom filme zručnou, ale stále len ilustráciou, figúrou poctivo, no trochu polopaticky odrážajúcou svoj predobraz a opisujúcou predpísaný dramatický oblúk. Už úvodná scéna filmu jasne určuje tému. Havel sa v rozhovore so zahraničným novinárom vyznáva z toho, ako neznáša pocit „ulepenosti“, ktorý sa ho zmocní vždy, keď urobí niečo nesprávne. Téma svedomia sa potom prelína celým filmom: na rovine vzťahovej, kedy má Havel čierne svedomie kvôli svojim záletom, aj na úrovni občianskej, kedy sa kvôli vyššiemu princípu mravnému vzdá relatívne pohodlného života a nechá sa kvôli perzekúcii iných sám zavrieť. Napríklad keď Václav s Olgou zavítajú na bytový seminár filozofa Jana Patočku, kde sa „náhodou“ preberá práve svedomie. (Patočka, Magor a mnoho ďalších skutočných postáv nie sú spomenutí menom, napriek tomu je jasné, o koho ide.) Havel a Dubček Ďalšiu z tematických línií filmu predstavuje Havlova rivalita s Alexandrom Dubčekom. Najprv obaja žartom súperia o priazeň publika Divadla Na zábradlí, neskôr medzi nimi prebehne roztržka nad Chartou 77 a v novembri 1989 už ide o regulárny mocenský boj. Potenciálne nosný motív ale opäť pôsobí príliš okato. Na druhú stranu zhŕňa zručný prístup autorov – vedľa Horáka aj spoluautora scenára Rudolfa Suchánka – k historickej autenticite. S Chartou za Dubčekom do Bratislavy v skutočnosti nešiel Havel, ale niekto iný, ale vo filme taká licencia funguje a neruší. Havel sa teda z ľahkomyseľného a bonvivánskeho dramatika, ktorý chce hlavne písať, postupne stáva „uvedomelým“ disidentom a nakoniec i politikom. Hoci film trochu zhurta skáče po rokoch (1968, 1976, 1989), tento vývoj podáva zrozumiteľne a vierohodne. Problémom je nevyrovnanosť: výstižné a mnohokrát vtipné scény sa striedajú s popisnými a instantnými. Ktoré to teda sú Tie prvé? Keď Havel s Dubčekom močia pred „Zábradlím“, pochvaľujú si, aká je to úľava, a hovoria tým zároveň o zrušení cenzúry. Keď hlavný hrdina a jeho blížni rozvážajú Chartu v maskách Mikuláša, čerta a anjela. Keď „slušní ľudia“ vo výčape mlčia, zatiaľ čo vedľa v sále polícia mláti návštevníkov koncertu Plastic People. A tie druhé? Školácke „vyrozprávanie“ augustovej invázie skrze nadskakujúcu šálku s kávou, spisovanie Charty v duchu Járy Cimrmana alebo Havlove ulepené zálety. Priehľadná je aj opakujúca sa symbolika krabičky cigariet ako spôsobu komunikácie alebo obraz bieleho papiera s perom v zmysle čistoty, tvorby i zrady. Najoriginálnejší je film vo chvíľach, kedy Horák zcudzovacím efektom zborí kulisy a prenesie dej na divadelné pódium. Postupy absurdnej drámy fungujú aj na plátne a v efektnej skratke vystihnú to, čo inde Horák prácne opisuje: zhutnia dej, nahliadnu Havlovi do hlavy a prinesú rozprávačské ozvláštnenie. A aká je Olga? Protiváhu Dvořákovi prináša Anna Geislerová, ktorá Olgu Havlovú hrá minimalisticky úsporne. Unavený pohľad na manželove zvodnícke pokusy, cigareta držaná s gráciou aj pri domovej razii – menej je tu rozhodne viac. Ďalší kontrapunkt prináša aj Martin Hofmann ako rozšafný Pavel Landovský, ktorý popri Havlovej zajakavosti chlapca z lepšej rodiny srší bodrým plebejstvom. A tretím dôležitým hereckým výrazom filmu sú desiatky odtieňov arogancie, ktorými na plátne prekypujú esenbáci, eštebáci a ďalšie štátne zložky – arogancia siahajúca od tupo prasacej po slizko rafinovanú. „To ste chlap?“ Povedia hlavnému hrdinovi v rámci primitívnej manipulácie počas výsluchu. „Správaj sa konečne ako chlap,“ dozvie sa od svojej milenky v podaní Barbory Seidlovej. Na balkóne Melantrichu už je Havel nielen chlap, ale dokonca štátnik: urobí rozhodné gesto voči Dubčekovi a potom aj voči státisícom ľudí tam dole. Je to skvele vystihnutý moment, bohužiaľ k nemu viedla až príliš prehľadná cesta. Hraných životopisných filmov o tuzemských osobnostiach 20. storočia u nás teraz vzniká nadbytok. Filmy ako Palach, Milada, Rašín, Masaryk a ďalšie spája strohý titul a rozdeľuje autorský prístup, časové vymedzenie a samozrejme kvalita. Havel medzi nimi patrí k podarenejším, ale zároveň konvenčnejším. Ak človek nie je zarytý antihavlovec, nemôže s Horákovým filmom výraznejšie polemizovať. Havel je zručne napísané a natočené, dobre zahrané a úhľadne zabalené ohliadnutie za komplexnou a problematickou osobnosťou, ktoré všetko poctivo ukáže a nenechá po sebe žiadnu otázku. Okrem jedinej: prečo ten film vyzerá práve takto? Pre prehratie videa sa pripojte k internetu Havel RÉŽIA Slávek Horák SCENÁR Slávek Horák, Rudolf Suchánek herecké OBSADENIE Viktor Dvořák, Aňa Geislerová, Martin Hofmann, Stanislav Majer, Barbora Seidlová, Jiří Bartoška, Adrian Jastraban.… DĹŽKA 105 min. V kinách: od 30. júla / Hodnotenie: Pozitívne