Recenzia kino Toto je náš svet Viggo Mortensen rECENZIA EŠTE VÄČŠIEHO KRITIKa Kamila Filu Text Kamil Fila | FOTo Aerofilms Päťdesiatsedemročný Viggo Mortensen od Pána prsteňov, kde sa zapísal do pamäti ako Aragorn, nikdy nehral v úplne konvenčných filmoch a navyše v nich rád ukazoval semenníky a penis, bez toho, aby to malo byť vzrušujúce. S povesťou človeka, ktorého nezaujímajú veľké honoráre ani komerčný ohlas v kinách, nemohol byť lepšou voľbou pre príbeh o mužovi, ktorý sa rozhodol žiť so svojimi deťmi mimo konzumnú civilizáciu. Š tyridsaťšesťročný herec Matt Ross, ktorý sa objavuje skôr vo vedľajších úlohách (z posledného obdobia napríklad seriál American Horror Story), sa vo svojom druhom režisérskom počine, pre ktorý si napísal aj scenár, rozhodol čerpať z osobných otcovských skúseností. Rozhodne to nedotiahol tak ďaleko ako jeho hrdina Ben, ktorý s deťmi žije v lesoch a loví skutočnú zver a nie Pokémonov. Ale už dlho tu nebol americký film, ktorý sa tak otvorene vymedzoval voči väčšinovej spoločnosti. A paradoxné na tom je, že film s pôvodným názvom Captain Fantastic (u nás beží ako Toto je náš svet) má celkom vrelé divácke prijatie. Získal ceny za réžiu na festivaloch v Palm Springs aj vo vedľajšej súťaži v Cannes (tej nezávislejšej – Un Certain Regard) a pred nedávnom v Karlových Varoch dostal dokonca cenu divákov za najobľúbenejší film. Divácke ceny pritom bývajú zradné, obvykle sa jedná o filmy, ktoré nikomu nevadia a prinášajú hlavne príjemné pocity, asi ako keď sa mierne opijete na dovolenke a druhý deň nemusíte vstávať do práce. Pritom Toto je náš svet skôr útočí na mnoho návykov väčšiny z nás. Ben drží tempo s dobou, čo sa týka poznania, ale úplne sa odchyľuje od mainstreamového rokovaní. Benove deti nemajú televíziu a internet, všetko, čo chcú jesť, si musia vypestovať, uloviť, alebo nazbierať a sú podrobené prísnemu dennému režimu, ktorý znamená ako fyzický tréning, tak aj povinné čítanie kníh, z ktorých obsahu sú potom skúšané. V prvej časti v nás tak film vyvoláva hlavne neustály previnilý smiech za to, ako sme my, diváci a naši prípadní potomkovia, rozmaznaní, ochabnutí, nepraktickí, nezruční a nevzdelaní, zatiaľ čo postavy na plátne vykazujú neuveriteľné znalosti a zručnosti a o všetkom sa bavia s úplne odzbrojujúcou úprimnosťou. Žiadne tabu o sexe a o smrti, žiadna konformita s náboženskými dogmami alebo priemyselnou civilizáciou, a pritom neustále diskusie o politike či kvantovej fyzike. Ben drží tempo s dobou, čo sa týka poznania, ale úplne sa odchyľuje od mainstreamového konania. Sledujeme akúsi ultimátnu utópiu, ktorá má však ďaleko k dávnym hippies alebo hnutiu new age – mimochodom, najčastejší omyl pri odsudku tohto filmu je, že sa jedná o „hippísácku propagandu“. Ben naopak stelesňuje toho najprísnejšieho racionalistu a realistu. Neodmieta vedu, nežije na obláčiku lásky a marihuanového dymu, ale akceptuje, že príroda je krutá a človek musí vedieť loviť a bojovať bez toho, aby hlásal akúkoľvek expanzívne dobyvačnú stratégiu. Využívaj techniku tam, kde ju potrebuješ, ale nenič prírodu, snaž sa ju využiť tak, aby sa všetko mohlo cyklicky obnoviť. Obraz Benovej rodiny je nastaveným zrkadlom našej konzumnej spohodlnelosti, pričom film ho podáva predovšetkým v ľahkom tóne, aby sme sa tomu mohli zasmiať. Len málokto pri sledovaní stráca dištanc a znechutene Bena odmietne ako nebezpečného šialenca a trápiteľa detí. Film skôr zo všetkej tej nekonvenčnosti robí niečo roztomilé, presne v duchu amerických indie filmov o zábavných magoroch. Ak sa Captain Fantastic niečomu naozaj podobá, potom napríklad road movie Malá Miss Sunshine, akurát sa tu necestuje karavanom na detskú súťaž krásy, ale domácim autobusom na pohreb maminky. Práve motív matkinej smrti dodáva onej utópii dramatický a polemický rozmer. Postupne sa ukazuje, že nie všetkých šesť Benových detí je z nastaveného režimu nadšených a Ben sa v kontakte s civilizáciou neosvedčuje ako „Pán dokonalý“ a „kapitán fantastický“. Jeho otcovská autorita získava trhliny a po niekoľkých chybách nastáva aj čas na prehodnotenie štýlu života, ako svojho vlastného, tak aj detí. Konflikt s charizmatickým bohatým dedkom (otcom zosnulej manželky) vedie k rozkolu v doterajšej rodinnej jednote. Českým divákom to nedá nespomenúť si na nedávny dokument Evy Tomanovej Stále spolu, o podobnom anti-hrdinovi, pánovi Mlčochovi, ktorý s manželkou na Šumave vychováva deväť detí v maringotke. Tu ale obraz zaslepeného tyrana, ktorý neslobodne šíri svoju verziu dobra a nedáva deťom na výber, vyvstáva v oveľa jasnejších kontúrach. Toto je náš svet zastupuje skôr sen amerického liberála, ktorý by chcel zažiť ešte väčšiu mieru oslobodenia, než mu poskytuje pobyt v hipsterských štvrtiach s farmárskymi trhmi, ale fakticky sa ďalšieho kroku bojí, a tak si racionalizuje výhovorky, prečo zachovávať status quo. Celý film tak slúži nie ako gesto odporu a pľuvanec publiku do tváre: „Pozrite sa, ako hlúpo, neekologicky a prázdno žijete.“ Radikálnosť príbehu sa obrusuje a príliš výstredný hrdinovia musia pristúpiť na väčšinové pravidlá hry. Happy End na konci tak môžeme chápať aj ako správu o tom, že sa musíme vzdávať svojich snov. A že film, ktorý majú mať ľudia radi, potrebuje rebelov, ktorí si na záver nasypú popol na hlavu. Toto je náš svet Réžia Matt Ross Scenár Matt Ross Herecké obsadenie Viggo Mortensen, George MacKay, Samantha Isler, Annalise Basso, Nicholas Hamilton, Shree Crooks, Charlie Shotwell V kinách: od 14. júla | Hodnotenie: pozitívne Kamil Fila český filmový recenzent a kritik www.jestevetsikritik.cz Youtube Pre prehratie videa se pripojte k internetu