Recenzia kino recenzia ešte väčšieho kritika Kamila Filu Text Kamil Fila | FOTo CinemArt Ak dnes film stojí 200 miliónov dolárov, ťažko možno očakávať, že bude mať slabú výpravu alebo triky. Notabene, keď za ním stojí veľmajster žánru katastrofických mega deštrukcií, 60-ročný Roland Emmerich. V 90. rokoch prišiel s Dňom nezávislosti a Godzillou, v nultých rokoch s Dňom po tom, 10 000 rokov pred Kristom a 2012. Čo titul, to iná forma skazy civilizácie. Mimozemská invázia, prerastená jašterica, doba ľadová, obrovské zemetrasenie – vždy niečo vonkajšie, čo donúti celé ľudstvo zomknúť sa. D eň nezávislosti: Nový útok obsahuje dve hlášky, ktoré ho dokonale definujú: „Táto loď je určite oveľa väčšia než minule“ a „ničenie pamiatok, to je ich.“ Dvojky musia byť väčšie a monštruóznejšie a ničiť sa musí niečo, čo všetci poznáme a čoho je nám ľúto. Iróniou osudu mal film premiéru v dňoch, kedy sa odohrávalo referendum o odchode Británie z EÚ, a politici, ktorí ho podporovali, označovali brexit ako „náš deň nezávislosti“. Vo filme pritom v prvých minútach invázie mimozemšťania zrovnajú Londýn s Temžou, takže možno nešlo o najšťastnejší slogan. Každopádne, pozerá sa na to snáď až moc dobre. Emmerich kočíruje, tak ako zvyčajne, viac ako desať hlavných a desiatky vedľajších postáv hladko v ústrety skaze, občas nechá nejakú dojemne zomrieť, inú predniesť patetický prejav a medzi ďalšími dvoma až troma udržiava kamarátsko-erotické iskrenie. Jednu chvíľu sa cez obraz prelievajú oceány vody, potom more ohňa, potom uragány prachu a trosiek, tragédie, vtipy, lasery, proste na čo si spomeniete. Na istú nablblosť toho všetkého sa ani nedá hnevať. A hoci je film zdanlivo bezmyšlienkovitý, stojí za to premýšľať, čo majú všetky tie obrazy katastrofy znamenať. Jednu chvíľu sa cez obraz prelievajú oceány vody, potom more ohňa, potom uragány prachu a trosiek, tragédie, vtipy, lasery, proste na čo si spomeniete. V roku 1996 totiž prvý Deň nezávislosti neznamenal nič, okrem toho, že nemecký imigrant chcel dokázať, že vie natočiť americkejší film než Američania. V tom čase sa zdalo, že víťazstvo západnej liberálnej demokracie nad Sovietskym zväzom a socialistickým blokom znamená v istom zmysle šťastný koniec dejín, ideológií a vojen. Jediný, kto proti nám môže bojovať, sú mimozemšťania, ale tí už dávno nikoho symbolicky nezastupujú. Nezabúdajme, že od 50. rokov bol v podstate každý americký film s útočiacimi mimozemšťanmi metaforou útoku Sovietov na USA, a napríklad už v 80. rokoch to všetkým pripadalo také hlúpe, že Spielberg musel prísť s dobrými emzákmi v Blízkom stretnutí tretieho druhu a E. T. – Mimozemšťanom. Emmerichov Deň nezávislosti bol tak výrazom dokonale vyprázdnenej zábavy – presne tak, ako sme sa to v tom období naučili hovoriť: „Nič v tom nehľadajte, pokojne sa tomu všetkému smejte, aj keď to nie je paródia ničoho.“ (Správny termín pre film, ktorý si len užíva svoje klišé a nič pritom nezosmiešňuje, je pastiš.) Za tých dvadsať rokov od premiéry sa však stalo mnohé: 11. septembra 2001, arabská jar, vojna v Sýrii a ďalších krajinách, migračná kríza, vzostup islamského štátu… Západ opäť získal svojho nepriateľa a politicky prituhlo, noví politickí kandidáti a strany žiadajú oveľa väčšiu vojenskú tvrdosť. Druhý Deň nezávislosti tak prichádza v situácii, keď vo fiktívnej invázii máme právo vidieť odkaz na niečo reálne. Pritom svet, v ktorom sa film odohráva, hoci tu panuje rovnaký rok 2016, sa od toho nášho veľmi líši. Vďaka predchádzajúcemu víťazstvu nad alienmi v ňom ľudstvo totiž získalo ich technológie a navyše celoplanetárne prekonalo politické a náboženské rozpory. Hrozba islamu alebo spor medzi ľavicou a pravicou, liberálmi a konzervatívcami, nacionalistami a multikulturalistami tak neexistujú. Do tejto utópie potom znova prichádza vpád mimozemskej civilizácie ako takmer „vytúženého“ vonkajšieho nepriateľa, ktorý nemá žiadnu psychológiu, ale ide o kolektívny roj, ktorý nás prišiel len vysať a zničiť. Roland Emmerich sa tak chytil do vlastnej pasce. Sám zaprisahaný liberál a otvorený gay totiž zrazu rozpráva príbeh, ktorý posilňuje nenávisť ku všetkému cudziemu a inému. Snaží sa to uhrať všemožne – napríklad tak, že jeden z ústredných vedcov, čo zachráni svet, Dr. Brakish Okun, má v minulosti nevideného celoživotného partnera a vykreslenie ich lásky je možno tým najcitovanejším a najnežnejším, čo kedy Emmerich nakrútil. Ďalšími vedcami, čo nezištne zastavia inváziu, sú otec a syn, hrdí na svoj židovský pôvod. Medzi mladými aj staršími hrdinami sa vyskytujú belosi, černosi, aziati, mladí aj starí, muži aj ženy – všetko namiešané do veľmi pestrej zmesi. Na poste prezidenta Spojených štátov je vo filme napríklad žena. Akoby to všetko ale tvorilo násilnú protiváhu primitívne propagandistického deja; akcia, ktorá sa opája ničením a našou túžbou po vyhladzovaní ostatných. Samozrejme sa ponúka námietka, o čom by bol katastrofický film, keď nie o skaze. Vtip je v tom, že Emmerich, nech už jeho predchádzajúce filmy boli akokoľvek patetické, nechtiac smiešne, nelogické a nerešpektujúce vedecké poznatky a prírodné zákony, všetky okrem Dňa nezávislosti vraveli: za katastrofu, ktorá príde, si môžeme sami tým, ako sa správame – bezohľadne, neekologicky alebo dobyvačne a krvilačne voči sebe navzájom. Teraz to vyzerá, že už sme dokonalí a kazí nám to len niekto z inej dimenzie. Akoby najväčší problém nebol práve v predchádzajúcom kroku: zjednotiť ľudí na základe toho, čo majú spoločné. Deň nezávislosti: Nový útok Réžia Roland Emmeric Scenár Nicolas Wright, James A. Woods, Dean Devlin, Roland Emmerich… herecké obsadenie Liam Hemsworth, Jeff Goldblum, Bill Pullman, Maika Monroe, Travis Tope, William Fichtner, Charlotte Gainsbourg, Judd Hirsch, Jessie Usher, Brent Spiner, Vivica A. Fox V kinách: od 23. júna | Hodnotenie: Priemer Kamil Fila český filmový recenzent a kritik www.jestevetsikritik.cz Youtube Pre prehratie videa se pripojte k internetu