kino / fantasy Text Vojtěch rynda | FOTO Falcon Vojtěch Rynda český filmový publicista V hranom Aladinovi je menej života ako v kreslenom Aladin Filmová recenzia Vojtu Ryndu Disney natáča jednu hranú prerábku svojich animovaných filmov za druhou: po Alici v krajine zázrakov, Knihe džungle, Dumbovi a ďalších príbehoch prišiel na rad Aladin, inšpirovaný Rozprávkami tisíc a jednej noci. Film s Willom Smithom v úlohe džina, ktorý zatieňuje všetky ostatné postavy, je ale len rutinne pôsobiaca show bez kúzla originálu. P ôvodný Aladin z roku 1992 nie je až taká dávna klasika ako práve Dumbo (1941) alebo Kniha džunglí (1967): pochádza až z prelomu 80. a 90. rokov, kedy korporácia Disney prešľapovala na rázcestí a moc nevedela, čo so sebou. Bola to práve animovaná divízia, vlastne rodinné striebro, ktorá firme priniesla sériu veľkých úspechov u divákov, kritiky aj u oscarovej akadémie. Filmy ako Kto obvinil králika Rogera? (1988), Malá morská víla (1989), Kráska a zviera (1991) alebo Leví kráľ (1994) pomohli firmu posunúť do pozície multimediálneho hegemóna, v ktorej sa nachádza dnes. A firma sa na nich teraz snaží napakovať druhýkrát. Okrem zvedavosti, ako sa obľúbený animovaný originál podarilo previesť do hraného prostredia, na nového Aladina lákajú najmä dve mená: okrem spomínaného Willa Smitha ešte Guy Ritchie na pozícii režiséra. Zatiaľ čo prvý z nich svoju reputáciu naplnil možno až príliš vrchovato, druhý menovaný ako by v područí korporácie nemal príležitosť dokázať svoju osobitosť a drží firemnú líniu a krok. Úloha neposedného hláškujúceho džina, ktorý prakticky nezavrie ústa, by bola náročná sama o sebe. Smith mal neľahkú úlohu ešte sťaženú tým, že postavu „zdedil“ po dnes už nežijúcom komikovi Robinovi Williamsovi, ktorého hlasový výkon patril k najväčším pozitívam animovaného Aladina. Smith sa zjavne rozpamätal na počiatky svojej kariéry na prelome 80. a 90. rokov, keď pôsobil ako rapper The Fresh Prince a vystupoval v rovnomennom sitcome. Hiphopová papuľa a sitcomové načasovanie ale v novom Aladinovi pôsobia nepatrične. Willa Smitha je vo filme príliš akosi na dvakrát: jednak dostáva neúmerne veľa priestoru jeho postava, jednak hercov prejav čnie nad výkonmi jeho kolegov. Opak platí o Guyovi Ritchiem: ten akoby si tvorivú a výrazovú osobitosť schoval na iné projekty. Zdalo by sa, že pre režiséra, ktorý má postavy pouličných grázlikov dlhodobo v obľube (pozri jeho filmy RocknRolla, Podfu(c)k alebo Zbaľ prachy a vypadni), by Aladin mal byť ideálnou látkou, Ritchie ho ale nakrútil úplne rutinne. Tento pocit si nijako neprotirečí s tým, že nový Aladin srší muzikálovými číslami s náročnou choreografiou, komplikovanými akčnými scénami, veľkolepými davovými výstupmi, kostýmami, z ktorých prechádza zrak… To všetko ale Ritchie len mechanicky stavia za seba bez imaginácie a bez autorského rukopisu. Možno sa nechal zaslepiť takmer dvesto miliónovým rozpočtom a myslel si, že stačí zaplniť plátno farbami a pohybom a príbeh sa vyrozpráva sám. Príbeh je takmer zhodný s animovanou verziou. Titulný mladý zlodej s dobrým srdcom sa v uliciach mesta Agrabah zoznámi s krásnou a nemenej ušľachtilou dievčinou, ktorá sa vydáva za slúžku princeznej Jasmíny. Keď sa za ňou Aladin vkradne do paláca, pochopí, že má tú česť priamo so sultánovou dcérou. Zlý a mocichtivý vezír Džafar mladíka donúti dôjsť do Jaskyne zázrakov pre čarovnú lampu, v ktorej sa skrýva džin schopný splniť akékoľvek tri želania. Aladin sa zmocní nielen lampy, ale aj čarovného lietajúceho koberca, s džinom sa spriatelí, do mesta za princeznou sa vráti ako mocný vládca fiktívnej krajiny Ababwa, Džafar spraví pár spektakulárnych podrazov a rozprávka dopadne presne tak, ako rozprávky zvyčajne končia. Dejových noviniek je minimum. Pribudla napríklad nepodstatná postava princezninej komornej Dalie, arogantný Jasmínin nápadník z animovanej verzie sa potom zmenil na akože komicky neohrabaného princa Andersa. Nič z toho však nemá väčší vplyv na pomerne riedky príbeh. V ňom sa okrem spomínaných veľkolepých výstupov, sprevádzaných často povedomými pesničkami, vlastne len rozpráva a rozpráva. Film tak strieda polohu predvádzania súčasných možností digitálnych trikov s polohou rozhlasovej hry, bez toho aby dokázal oboje funkčne spojiť dohromady. Filmu nepomáhajú ani predstavitelia hlavných úloh (teda tých, ktoré by boli hlavné nebyť džina): Mena Massoud aj Naomi Scott sú ako ústredný pár jednoducho mladí, okatí a pôvabní, Marwan Kenzari je ako Džafar zase až komiksovo zlodušský. Ich herectvo je príliš popisné aj nevierohodné zároveň: Jasmína napríklad príde o náramok po zosnulej mame, ale pritom sa tvári, ako by stratila prstienok z jarmoku. Áno, Aladin je príbeh pre deti a všetko v ňom musí byť servírované do značnej miery po lopate; to, čo funguje v animovanej štylizácii, však nemožno do hranej podoby previesť len tak automaticky. „Už pár tisíc rokov mi nebolo tak trápne,“ prednesie džin v scéne, kedy sa z dovtedy šikovného a sympatického Aladina v závane scenáristickej svojvôle stane neschopné trdlo. S džinom nemožno než do značnej miery súhlasiť. Trápna pachuť disneyovských počinov posledných (niekoľkých) rokov ako by súvisela s pocitom, že si mocná korporácia môže vyprodukovať čo chce a diváci jej to zlupnú. Gigant Disney, ktorý vlastní animačné štúdio Pixar, za štyri miliardy dolárov kúpil Marvel Entertainment aj s celou bandou komiksových superhrdinov na čele s Avengers a za ďalšie štyri miliardy si kúpil štúdio Lucasfilm vrátane ságy Star Wars, teraz kanibalizuje na vlastnej slávnej minulosti a vyrába prerábky svojich animovaných klasík na autopilota. Tento rok nás čaká ešte nová verzia Levieho kráľa, snáď sa jej podarí tento trend aspoň trochu napraviť. Pre prehratie videa sa pripojte k internetu Aladin Réžia Guy Ritchie Scenár Guy Ritchie, John August Herecké obsadenie Mena Massoud, Will Smith, Naomi Scott, Marwan Kenzari, Billy Magnussen, Nasim Pedrad, Navid Negahban… Dĺžka 132 min. V kinách: od 23. mája / Hodnotenie: Negatívne