rozhovor Je niečo, čo na Vás v Portugalsku či inom zahraničnom angažmáne zapôsobilo natoľko, že by ste to chceli využiť aj vo svojej trénerskej kariére? Všetky tímy, kde som bol, v Portugalsku, Turecku a tiež Japonsku, mali oveľa väčšie realizačné tímy, než to bolo v Čechách. Na druhú stranu treba priznať, že dnes je situácia úplne iná. Ten handicap, ktorý som cítil v tom čase, sa dnes už vcelku vyrovnal a všetci máme realizačné tímy väčšie než predtým. Dá sa povedať, že v tomto smere už sme svet celkom dobehli. Koho ste mali ako mladý začínajúci futbalista nad posteľou na plagáte? Priznám sa, že som na plagáty a takéto veci nikdy moc nebol, ale niečo ako môj vzor bol svojho času Honza Berger. Mali ste v tíme nejakého parťáka – najbližšieho človeka? A zostal Vám z tých čias nejaký kamarát až dodnes? Nemal som parťáka ako napríklad v kabíne v Čechách, ale sedel som vedľa Nelsona a mojím dá sa povedať parťákom bol Mbo Mpenza (dlhoročný útočník belgickej reprezentácie pozn. red.). Neskôr so mnou išiel aj do Turecka. Som naozaj rád, že som ho spoznal. V tom čase sa v klube začínali pomaličky ukazovať portugalské hviezdy Cristiano Ronaldo a Ricardo Quaresma. Stretli ste sa s nimi? S oboma som sa stretol už vtedy. S Ronaldom potom nedávno, keď som bol na stáži v Juventuse, a pamätal si ma. S Ricardom Quaresmom, s ktorým som aj hral, som sa po čase stretol, keď bol v Besiktase a my sme proti nim s Plzňou hrali pohárový zápas, a tiež si ma pamätal. Som rád, že som práve týchto dvoch hráčov mohol vidieť „zblízka“. Ako spomínate na dánsku legendu Petra Schmeichela, ktorý vtedy do Sportingu prišiel po dlhoročnom angažmáne v Manchestri Utd? Bol to víťaz Ligy majstrov a neskutočný borec, ktorý toho v tom čase mal za sebou už hrozne veľa. A ja som tam vlastne už vtedy stretol mladého Kaspera Schmeichela, čo je jeho syn a v súčasnosti je už v podstate ikona nielen dánskej reprezentácie. Takže všeobecne úžasná skúsenosť. Po Sportingu ste krátko pôsobili v kádri Galatasaray. Bolo Vám futbalovo príjemnejšie v Portugalsku, alebo v Turecku? Jednoznačne mi bolo lepšie v Portugalsku, a to musím povedať, že nielen futbalovo. V Turecku som bol sám a nebolo to pre mňa nič dobré. Vlastne musím povedať, že to vo mne nezanechalo žiadne pozitívne spomienky. Takže, keď mám odpovedať jednou vetou, hovorím jednoznačne Portugalsko. Pavle, o futbalovej „koronapauze“ sa toho nahovorilo viac než dosť, preto len v krátkosti, ako ju vnímate? Je jasné, že to musí byť ťažké… Futbal chýba asi naozaj všetkým, takisto aj mne, a ja som sa už hlavne hrozne dlho tešil, až sa začne zase trénovať. Aj keď spočiatku len po skupinkách. Naša televízia v súčasnosti vysiela okrem iného portugalskú Ligu NOS. Vy ste v roku 2000 po EURE v Belgicku a Holandsku prestúpili do Sportingu Lisabon, ale nejaký čas to vyzeralo na Standard Liège. Ako sa vtedy prestup zrodil a ako celý proces prebiehal? Pôvodne som mal ísť naozaj do Liège, ale Sportingu sa zranil vtedajší kapitán Pedro Barbosa a ja som tak bol v podstate povolaný do Portugalska, a tak vlastne nečakane začala celá moja éra v Lisabone. Bol to Váš prvý zahraničný angažmán. Ako na Vás vtedy pôsobila kabína Sportingu? V čom to bolo iné ako v Česku? Kabína bola plná portugalských a nielen portugalských reprezentantov. Vtedy sme to počítali a bolo tam dokopy asi štrnásť reprezentantov z rôznych krajín a ja som nikomu z nich nerozumel ani slovo. Asi je vám jasné, že mi chvíľu trvalo, kým som sa v tom všetkom trochu zorientoval. Samozrejme to pre mňa všeobecne bola veľká škola. Text Radek Míša | FOTO Pavel Mazáč / CNC / Profimedia O Portugalsku, Ronaldovi aj Schmeichelovi Pavel Pavel Horváth Horváth Bývalý sparťan, slávista a ikona Viktorie Plzeň, s ktorou získal tri majstrovské tituly. Zároveň však jeden z mála Čechov, ktorí okúsili atmosféru portugalského futbalu v drese Sportingu Lisabon. Rozprávali sme sa s ľavonohým špílmachrom a možno najslávnejším vtipkárom medzi českými futbalistami Pavlom Horváthom. „ S Ronaldom som sa stretol nedávno, keď som bol na stáži v Juventuse, a pamätal si ma Pavel Horváth *22/04/1975 futbalista Je jedným z najvýraznejších českých futbalistov. Hoci sa pôvodne vyučil mäsiarom, láska k športu bola silnejšia a dlhú športovú kariéru nakoniec absolvoval na pozícii ľavonohého záložníka. V kabíne to bol večný vtipkár, na ihrisku potom typický špílmacher čiže tvorca hry, ktorý vždy dokázal vymyslieť nečakanú prihrávku alebo aj vystreliť z dlhšej vzdialenosti. Prešiel si českými (Sparta, Slavia) i zahraničnými (Sporting Lisabon, Galatasaray SK) klubmi a prirodzene aj českou futbalovou reprezentáciou. Je druhýkrát ženatý a má dcéru Adrianu a syna Pavla.