kino / recenzia Nevyžiadane vypĺňa medzery Votrelec Covenant recenzia ešte väčšieho kritika Kamila Filu Text kamil fila | FOTO cinemart Zdá sa to až neuveriteľné, ale uplynulo už takmer štyridsať rokov, čo diváci v tme kinosál prvýkrát uvideli Votrelcov a ich srdcový rytmus, hladina žalúdka aj peristaltika čriev sa výrazne vychýlili od normálu. Na svoju dobu nezvyčajne odporný film vyvolal v ľuďoch prazákladné desy: ženám zveličene pripomínal útrapy tehotenstva a pôrodu, v mužoch zasa evokoval predstavy, že aj oni by mohli byť znásilnení. R ežisér Ridley Scott bude mať skoro osemdesiat rokov a Votrelec pre neho zjavne znamená životnú lásku; téma, v ktorej si môže osvedčiť svoje futuristické vizionárstvo, a v Covenantovi aj znalosť dejín umenia, pretože odkazy na dávne diela pretkávajú celý dej. Čím viac postupuje čas, tým menej je pre neho dôležité strašenie, ale kľúčovými sa stávajú otázky, ktoré si pokladal aj v Blade Runnerovi: Odkiaľ pochádzame, kto nás stvoril a ako sme sa vyvinuli? Covenant je film s nádherným plagátom, úžasnými umeleckými návrhmi a niekoľkými obrazovými výjavmi, ktoré utkvejú v hlave, ale nakoniec ho väčšina ľudí ohodnotí ako priemer. Niekomu možno vŕta hlavou, prečo sa loď, ktorá preváža kolonizátorov a tisíce ľudských embryí na novú planétu, volá Covenant, a nikdy sa to priamo nevysvetlí. Jedná sa o biblický odkaz k dohovoru, ktorý má ľudstvo s Bohom, že už nikdy nedopustí potopu. Zdá sa ale, že sa ešte inotajnejšie vzťahuje k tajnému dohovoru, že nás rasa mimozemských inžinierov nechá na pokoji a nezničí nás pomocou votrelcov. Lenže to by sme nesmeli byť ľudia, aby sme sa nezničili sami a nešli skaze naproti. Tentoraz jej pláva v ústrety tá najpozitívnejšia posádka všetkých čias – zatiaľ čo v predchádzajúcich votrelčích filmoch to boli väčšinou cynickí profesionáli, teraz to sú zamilované manželské páry, vrátane jedného homosexuálneho, ktoré sa k sebe navzájom správajú ohľaduplne. V hereckom ansámbli, kde nie je jediná skutočne veľká hviezda, a tak nikdy nevieme, kto môže zomrieť, od začiatku však vynikne postava hraná Katherine Waterston, štylizovaná trochu do vzhľadu predchádzajúcej hrdinky Ellen Ripley. Ako v opakujúcej sa nočnej more bez konca sa aj títo hrdinovia odchýlia od pôvodného kurzu a pristanú na inej planéte – tentoraz preto, že im pripadá dokonale obývateľná a je oveľa bližšie než pôvodne zamýšľaná destinácia. Ústredný paradox diváckej skúsenosti je, že zatiaľ čo nám pripadá, že máme deja vu a tvorcovia sa nepochybne opakujú v mnohých motívoch, fakticky sa jedná o príbeh, ktorý časovo predchádza starším dielam. Ide o rovnaký princíp ako v prípade Hviezdnych vojen – ideme dozadu, aby sa dokázalo, že vec bola oveľa premyslenejšia, že nejde o jednoduchý príbeh o monštre, ale o celú mytológiu a epos o stvorení života. Problém je, že sa o to zrejme nikto neprosil. Nielenže vyplnenie informácií potláča fantáziu a s ňou aj strach, teda že základ hrôzy tkvie v neznalosti. Problém nie je ani priamo v tom, že votrelecká sága bola predtým viac horor a menej sci-fi a teraz je to naopak, pričom princípom sci-fi je klásť si vznešené otázky, zatiaľ čo princípom hororu je vydesiť odpoveďami a spôsobiť nám fyzické znechutenie. Skutočná ťažkosť, na ktorú takmer nikto neupozorňuje, tkvie v tom, že Votrelec bol vždy materiálne-telesný horor, ktorý pôsobil nezvyčajne realisticky a ušpinene. Atmosféra, ktorú mala séria prvé tri diely, teraz od Prometea vyšumela a stalo sa z nej zameniteľné digitálne predstavenie, hoci na supervysokej technickej úrovni. Nesúvisí to ale len s vizualitou. Votrelec bol zároveň horor, ktorý monštrum zasadzoval do špecifického spoločenského rámca – všetko sa odohrávalo vo svete riadenom všemocnou obchodnou korporáciou. Votrelec bol vždy kritikou toho, ako neľudsky vyzerá industrializovaná krajina a architektúra; toho, čo sme vytvorili my, ľudia, a s akou finančnou nenásytnosťou sme schopní proti sebe používať (biologické) zbrane hromadného ničenia, až sa naše telá raz stanú majetkom firmy. Namiesto toho sú Votrelci teraz akýmsi božím trestom, morovou ranou zoslanou z neba. Namiesto neosobného zla rozptýleného v kapitalistickom systéme sú zlom bohovia, ktorí nás stvorili. Scott a jeho scenárista John Logan môžu chcieť pridať k Votrelcovi akýsi zvrátený duchovný rozmer, citovať Shellyho alebo Miltona, púšťať hudbu Wagnera a podobne, dokonca nie nadarmo neustále vracať do deja tému otcov a matiek. Podzápletka s androidmi Davidom a Walterom, ktorých oboch s úžasnou koncentrovanosťou hrá Michael Fassbender, so svojimi referenciami k frankensteinovskému monštru zavrhnutému svojim tvorcom kvôli prílišnej dokonalosti vôbec nie je hlúpa. Dialóg medzi týmito dvoma bytosťami, ktoré sa dohadujú, či je lepšie „vládnuť v Pekle, ako slúžiť v Nebi“, rozochvieva zároveň nepríjemné incestné pnutie. Lenže väčšina z nás si bude pamätať z Covenanta len to, že sa kolonizátori pri výstupe na neznámu planétu správajú neopatrne, otráviť ich môžu akčné roztrasené scény a príliš rýchle a hladké pohyby digitálnych príšer a asi budú len ťažko pomenovávať sklamanie, ktoré plynie z vyššie uvedeného významového posunu, čo máme chápať ako hlavné zlo. Pre tých, ktorí prijali perspektívu, že každé nové dielo rozširuje fikčný vesmír, bude mať Covenant podobný zážitok, ako keď hrajú počítačovú hru, alebo čítajú komiks. Z hľadiska vývoja filmovej hrôzy ale tento Scottov film prestal brnkať na boľavý nerv spoločenského strachu a stala sa z neho úniková zábava v kvázi vznešenom, ale skôr poklesnutom danikenovskom duchu, ktorý hľadá odpovede vždy v niečom inom mimo nás. Pre prehratie videa sa pripojte k internetu Votrelec: Covenant réžia Ridley Scott Scenár John Logan, Dante Harper Herecké obsadenie Michael Fassbender, Katherine Waterston, Billy Crudup, Danny McBride, Demian Bichir, Carmen Ejogo, Jussie Smollett… Dĺžka 122 min. V kinách: od 18. mája / Hodnotenie: Neutrálne Kamil Fila český filmový recenzent a kritik www.jestevetsikritik.cz