kino / horor Vojtěch Rynda český filmový publicista Tiché miesto Ticho ako myšky v pasci Filmová recenzia Vojtu Ryndu Text Vojtěch rynda | FOTO CinemArt Jednoduchá zápletka, suverénne stvárnenie, nadšené recenzie a obrovský komerčný úspech: filmár John Krasinski natočil so svojou manželkou, herečkou Emily Blunt, vydarený komorný horor, ktorý do kín vrátil atmosféru v štýle „hrôzou ani nedýchať“. Film Tiché miesto možno vnímať ako žánrové cvičenie, štúdiu života po konci civilizácie i svojrázne zamyslenie sa nad výchovou detí celebrít. K de sa tu vzali? Ak hrdinovia Tichého miesta vedia, odkiaľ prišli krvilačné beštie, ktoré zvládli behom niekoľkých týždňov rozvrátiť ľudskú spoločnosť, divákom to nepovedia. Nepovedia nič moc ani jeden druhému: vo svete, kde každý umelý zvuk môže znamenať takmer okamžitú smrť, sa nerozpráva, dokonca ani nešepká. Teda ak človek nestojí hneď pri burácajúcom vodopáde. Abbotovci apokalypsu prežili zrejme aj preto, že ich dcéra Regan je od narodenia nepočujúca. Jej rodičia Lee a Evelyn aj mladší súrodenci Marcus a Beau ovládajú znakovú reč, vďaka čomu dokázali príchodu príšer lepšie čeliť. Príšery sú totiž síce slepé, ale majú nesmierne citlivý sluch a dokážu bleskurýchle likvidovať čokoľvek živé, čo sa „previní“ čo i len sotva znateľným zvukom. Píše sa rok 2020 a deň 89 od chvíle, kedy sa objavili. Spolovice vyrabovaným koloniálom v opustenom americkom malomeste takmer nehlučne behajú bosé detské nohy. Abbotovci vyrazili doplniť zásoby. Evelyn s obrovským batohom na chrbte, vyberá z poličky lieky a dáva pozor, aby žiadnu z nádobiek omylom nezhodila; každý neopatrný pohyb môže znamenať smrť. Zvedavý malý Beau sa ale dá ustrážiť len ťažko. Načahuje sa po hračke raketoplánu – a pohotová Regan v poslednej chvíli zabráni najhoršiemu. Ale na ako dlho? Úvodná scéna Tichého miesta je takmer dokonalou samostatnou etudou na tému prežitie v podmienkach extrémneho ohrozenia. Už úplne prvý záber navodí atmosféru skazy: spadnutý semafor na opustenej križovatke odkazuje priamo aj metaforicky na svet, kde prestali platiť pravidlá, aké sme poznali. Bez vypovedaných slov, len z plagátikov nezvestných osôb a niekoľkých novinových titulkov (postup starý, ale stále funkčný) si divák domyslí situáciu. Jasne naznačená minizápletka dôjde k tragickému vyústeniu počas niekoľkých málo minút a presne mierených záberov. Po úspornom vstupe, ktorý predstaví situáciu aj postavy, nasleduje žánrovo odlišná časť – štúdia každodennosti života v neustálom ohrození po zrútení civilizácie. Režisér, spoluautor scenára a predstaviteľ Leeho John Krasinski má premyslený každý detail. Píše sa deň 472 a Abbotovci žijú na farme, ktorá je zariadená celkom bezhlučne. Chodia po cestičkách vysypaných jemným pieskom, namiesto tanierov používajú rozložené servítky, na vŕzgajúcich schodoch si vyznačili „bezpečné“ miesta, dokonca aj figúrky na doskové hry majú nehlučné plyšové. Navonok idylická existencia v prírode je narušovaná nudou, stereotypom (kto má stále jesť ryby, jediné mäso, ktoré príšery nevyžrali a ktoré sa dá uloviť nehlučne?!) a samozrejme neustálou hrozbou smrti. Aj tie najvyladenejšie jednotlivosti ale nezastierajú fakt, že ako celok má zápletka Tichého miesta logické trhliny. Čím menej človek vie (a vidí), tým viac sa bojí; nemusíme preto vedieť, odkiaľ sa príšery vzali, ale pravdepodobne nás zarazí, že – hoci nevidia – dokážu bleskurýchlo behať lesom, bez toho aby narážali do stromov. A prečo sa im ľudstvo nebráni tým, čo sa v prípade bytostí s extrémne citlivým sluchom ponúka? Krasinski od podobných otázok našťastie rýchlo uhýba k žánru čistého hororu, kde smie logika ustúpiť napätiu, a nahadzuje zápletku, ktorá by v realisticky mienenom príbehu pôsobila absurdne: Evelyn je tehotná. A pôrod a prvé roky života ľudského mláďaťa sú s tichom predsa nezlučiteľné. Krasinski teda v druhej polovici Tichého miesta rozbieha žánrové predstavenie. Divák sa konečne dosýta pokochá pohľadom na odpudivé beštie (Červená Čiapočka by sa ich ani nemusela pýtať, prečo majú také veľké uši, zuby a pazúry) a dočká sa pomalého napätia i klasických „ľakačiek“. Hlavným rozprávacím ťahom je rozdelenie deja na tri paralelné línie: jeden tak nevie, o ktorého z hrdinov sa má báť skôr. Kým predchádzajúcej časti dominovala melancholická jesenná atmosféra, teraz vynikne hlavne skvelá práca so zvukom, respektíve s jeho absenciou. Herecky vo filme s minimom dialógov a nutnosťou vyjadrovať sa hlavne mimikou exceluje Emily Blunt ako obetavá mama stíhaná žiaľom a nepočujúca Millicent Simmonds v úlohe Regan trpiacej pocitmi viny. Tiché miesto pripomenie rad spriaznených filmov: Cestu podľa predlohy Cormaca McCarthyho motívom rodiny v postapokalyptickom svete, Shyamalanove Znamenia (opäť) rodinou, tentoraz čeliacou na farme mimozemskej invázii. Sám o sebe oproti nim Krasinského film neponúka toľko myšlienkových presahov, zato ho možno chápať aj veľmi špecifickým spôsobom. Krasinski s manželkou Emily majú dve malé dcéry a veľmi ťažko nesú záujem médií o svoj rodinný život. Je tedy jejich společný film mimo jiné zašifrovanou metaforou situace, kdy člověk musí pečlivě hlídat každý svůj vnější projev? Byla by to hezká „bonusová“ významová rovina. Ať už ji Tiché místo má, nebo nikoliv, zůstává strhující a řemeslně skvěle odvedenou podívanou, při které v kině (doufejme) nikoho ani nenapadne chrastit popcornem. Tiché miesto RÉŽIA John Krasinski SCENÁR John Krasinski, Scott Beck, Bryan Woods Herecké OBSADENIE Emily Blunt, John Krasinski, Noah Jupe, Millicent Simmonds, Cade Woodward, Leon Russom… DĹŽKA 90 min. V kinách: od 3. mája / Hodnotenie: pozitívne Pre prehratie videa sa pripojte k internetu