rozhovor Zázraky přírody mali mať pôvodne šesť dielov… …a bežia už šestnásť rokov. Keď sme ich začínali točiť, mal som toľko rokov, koľko má dnes môj parťák Vladimír Kořen. (smiech) Tieto Zázraky přírody sú pre mňa v tomto ohľade naozaj zázrak. Koho to vo vašich vzájomných súťažiach ťahá za výhrou viac? Vás, alebo Vladimíra Kořena? (smiech) Určite jeho. Ja celý život nemám problém s prehrávaním, naopak mám radosť, keď vyhrá niekto iný. Ale napríklad môj starý otec, ktorý ma učil hrať šach, tiež nevedel prehrávať. Vždy keď k tomu došlo, hrozne sa rozčúlil. (smiech) Vždy si spomeniem, aké to bolo smiešne. Ja taký srandovný byť nechcem. S Vladimírom sa často podpichujete... Áno, a s chuťou. Pretože viem, že on je človek, ktorý to prijme, má nadhľad a tiež vie, že mi to pokojne môže vrátiť. Neurazím sa, naopak to mám rád. A viete, podľa čoho poznáte, ktorý z našich štyroch hostí v Zázrakoch je mi vždy najsympatickejší? To neviem. No ten, do ktorého najviac vŕtam. Pretože sa mi zdá byť silný, viem, že to zvládne. A inak? Akých hostí máte najradšej? Tých, ktorí vedia rozprávať. Nemusí to byť vtipné alebo veselé, baví nás, keď je to zaujímavé. V tom prípade je aj moja pozícia ľahšia, stačí nahodiť otázku a ten človek sa chytí. Keď je to naopak, tak sa poriadne zapotím. Musím vyvíjať väčšiu aktivitu. Ja som už vlastne povedal všetky svoje príbehy. (smiech) Takže ich rozprávam len preto, aby som našich hostí trochu vybudil a vyprovokoval, potom sa to vystrihne. Napriek tomu, že do Prahy jazdíte natáčať, trvalo žijete v Bratislave. Nikdy ste netúžili žiť v Českej republike? Ja som v nej býval, žil som štyri roky v Brne, keď som študoval konzervatórium, ďalší rok som tu potom strávil ešte pri angažmáne v Mahenovej činohre. A aj v Prahe som mal asi rok prenajatý byt, keď sme točili seriál Letiště a tiež film Maharal – Tajemství talismanu. Ale potom tam namaľovali modré čiary, nemal som kde parkovať a nakoniec som usúdil, že v hoteli je to aj tak najlepšie, pretože máte upratané a dostanete aj raňajky. (smiech) Seriál Letiště mal viac ako stovku dielov, vtedy ste sa na Slovensko asi veľmi nedostali, však? To nie, vtedy sa točilo naozaj denne, nebol čas jazdiť. Dokonca som dal vtedy výpoveď v bratislavskom Národnom divadle s tým, že až to po roku dotočíme, vrátim sa. Ale mne už sa medzitým zapáčila sloboda, takže som odvtedy na voľnej nohe. Aspoň ste mali čas jazdiť hrať do Studia Dva predstavenie Vše o mužích. Áno, to sme hrali desať alebo jedenásť rokov, to už som tu naozaj skoro býval a tiež sme s tým veľa jazdili po Českej republike. Blížili sme sa k siedmim stovkám odohraných repríz, to už bolo naozaj veľa. Už Váš otec bol divadelným hercom, povzbudzovali ste k hraniu aj niektoré zo svojich detí? To nie. Aj keď môj syn si to tiež skúsil. Keď bol malý, prihlásil sa do konkurzu bez toho, aby som to vôbec vedel. Potom hral v nejakom seriáli, ale keď ho chceli obsadiť do ďalšieho, povedal: „Ja už sa ale nechcem pretvarovať.“ (smiech) Robí do počítačov. Má dobre platenú prácu a nedávno mi povedal: „Tato, to si rád, že nemám talent, však?!“ Akože už naňho nemusím platiť. (smiech) Dcéra má hudobnú kariéru, študuje v New Yorku a aj ďalší syn chce pracovať v hudobnom odbore. Aj Vy ste mali niekedy pocit, že sa pretvarujete? O tom predsa herectvo je. Ale keď to chcete robiť, musí vás to baviť. Aj mne sa koľkokrát zdá, že idú tie seriály trošku po povrchu, a nie do hĺbky. V prípade dlhodobých seriálov sa stáva, že sú zo začiatku také celkom hutné, vyzerá to dobre a potom sa začnú rozvetvovať do strašne veľa liniek. Vždy tým scenáristom hovorím, nech si vezmú tie zahraničné seriály. Páči sa mi, že tam sú koľkokrát štyri hlavné postavy a pritom sa natočí stovka dielov. A charaktery tých postáv sú silné. Alebo sa mi pri tých dlhodobých českých seriáloch stáva ešte jedna vec. A to? Že si čítam scenár a spoznám, že už ho písal iný scenárista. Zmení sa slovník, charakter postavy… To je škoda. Preto mám rád divadlo. Že si môžem v prípade dobrých autorov a dobrých textov zahrať tie skutočne silné charaktery. Navyše v divadle viete, ako to dopadne, to sa vám v seriáli nestane. Ale nemyslite si, tiež som hral predstavenie, ktoré ma vôbec nebavilo. (smiech) Známe osobnosti sa často musia vedieť vyrovnávať s nenávistnými komentármi, takzvanými hejtmi. Viete ich vstrebať? Nad tým sa musíte naučiť mávnuť rukou, to by som sa inak zbláznil, skočil z okna alebo sa rovno utopil. (smiech) Treba si uvedomiť, že sú takí ľudia, ktorí píšu tie najhoršie veci, najväčší chudáci. V podstate je mi ich ľúto, pretože žijú blbý život. A viete, čo je najlepšia sprcha? Čo? Divadlo. Tam totiž prídu tí, ktorí ma majú radi. (smiech) Text redakce | FOTO Lenka Hatašová Hoci zábavná relácia Zázraky přírody mala po šiestich dieloch skončiť, už sa vysiela šestnásť rokov! Svoj diel úspechu na tom nesie aj jej spolumoderátor, herec Maroš Kramár. Prečo sa často podpichuje s kolegom Vladimírom Kořenom? A ako to, že ho nechávajú prehry úplne pokojným? „ Ale mne už sa medzitým zapáčila sloboda, takže som odvtedy na voľnej nohe. MAROŠ KRAMÁR * 26. apríla 1959 Narodil sa v Bratislave, ale herectvo vyštudoval v Brne. Rok tu pôsobil aj v divadle, ale potom sa rozhodol hrať na Slovensku. Od roku 1971 nakrúcal jeden televízny film za druhým, na plátne zažiaril v celovečernej dobrodružnej fantasy Maharal – Tajemství talismanu. Pravidelne ho vídame v seriáloch, náhodne Letiště, Ordinace v růžové zahradě, Slnečná, Na vlnách Jadranu alebo Bora. K pilierom českého vysielania patrí relácia Zázraky přírody, ktoré moderuje s Vladimírom Kořenom.