kino / Dokumentárny Text Vojtěch rynda | FOTO Artcam Vojtěch Rynda český filmový publicista Krajina medu Polku im vziať a polku nechať Filmová recenzia Vojtu Ryndu Hatidže je posledná z rodu chovateľov divých včiel. V odľahlej dedine v Macedónsku zbieraním medu sotva uživí samú seba a svoju nemohúcu matku, ale vlastne jej nič nechýba. Všetko sa zmení s príchodom dravej nomádskej rodiny… Krajina medu z pôvodne plánovaného prírodopisného dokumentu vyrástla v strhujúcu drámu o rôznych vzťahoch človeka k prírode a získala dve nominácie na Oscara. N eokázalý dokument zo Severného Macedónska Krajina medu postupne dobýva filmový svet. Šnúru úspechov z festivalov po celom svete vrátane troch cien z festivalu Sundance zavŕšil na tohtoročných Oscaroch, kde sa stal prvým filmom v histórii, ktorý získal nomináciu za najlepší dokument aj za najlepší neanglicky hovorený titul. Takéto globálne úspechy potvrdzujú, že Krajina medu je film s univerzálne zrozumiteľným posolstvom. Hatidže žije ako v 19. storočí. V odľahlej horskej dedine uprostred Macedónska, kde strávila celý život, nie je elektrina ani tečúca voda a nevedie tam žiadna cesta. Čo je ešte horšie, nezostali tam už ani skoro žiadni ľudia. Starnúca žena žije v chatrči s mačkami, psom a poloslepou matkou, ktorá už štyri roky nevstala z postele. Vyráža na dlhé cesty po pustom okolí a od divých včiel zbiera med. S ním raz za čas dôjde na trh do hlavného mesta Skopje, kam jej to pešo trvá štyri hodiny. Hatidže sa nesťažuje: takto zrejme žije skoro celý život. Nielen nádherné obrazy Jedného dňa rozvíri prach na ceste nákladiak s prívesom. Von vyskáču manželia Hussein a Ljutvie a ich sedem potomkov. Prázdnu dedinu, kde bol počuť len vietor hvízdajúci medzi kamennými múrikmi, prestúpi rev motora, jačanie detí, rany do plechovej strechy a bučanie stáda dobytka, ktoré kočovná rodina priženie so sebou. Hussein toľko hladných krkov živí len ťažko – a keď zistí, že z medu môžu kvapnúť slušné peniaze, začne podľa Hatidžinho vzoru taktiež chovať včely. Ale keď dvaja robia to isté… Krajina medu začína ako štandardný etnografický dokument o exotickom mieste na konci sveta, kde sa zastavil čas. Aj v tomto trochu banálnom žánri, ktorý väčšinou stojí na malebných obrázkoch a na tom, že sa môžeme v teple obývačiek dojímať nad tým, ako ťažko sa žije inde, by film macedónskych dokumentaristov Tamary Kotevskej a Ljubomira Stefanova vynikal. Krajina medu totiž neskĺzava k lacnej prírodnej lyrike ani k instantným emóciám nad „prostými a autentickými“ ľuďmi. Autori už v úvode predkladajú plnokrvný portrét silnej individuality, ktorá by celý film utiahla sama len svojou osobitosťou a húževnatosťou. Hluk proti tichu Iste, mali šťastie na Hatidže, protagonistku s takmer hviezdnou charizmou, ale dokážu o nej rozprávať výborne úsporným filmárskym remeslom. Na ploche niekoľkých minút vykreslia jej každodennosť, láskyplne hašterivý vzťah s matkou, sálajúcu vnútornú spriaznenosť so všetkým živým aj skúsenú neohrozenosť, s ktorou Hatidže kvôli medu šplhá po skalných rímsach alebo holými rukami spracováva plásty obsypané včelami. Keď potom prídu kočovníci, začne sa vo vnútri Krajiny medu vzdúvať mocný konflikt. Pretože si Kotevská so Stefanovom jeho silu dobre uvedomujú, našťastie ho nijako neprifukujú a nezdôrazňujú výrazovými prostriedkami. Naďalej nezúčastnene sledujú dianie, z ktorého samy vyvstávajú kontrasty medzi dvoma prístupmi k životu. Rodina je hlučná a je jej všade plno, zaplní pustú dedinu ako voda, jej príčinliví členovia sa hemžia ako mravce a neustále vykonávajú nejakú činnosť. Hatidže je oproti tomu tichou pozorovateľkou spätá so svojím prostredím; funguje maximálne úsporne a každý jej pohyb má jasný zmysel. Silná sonda do drsných životov Oba svety sa na chvíľu dokonca prelínajú: Hatidže sa rada nežne hrá s nomádskymi deťmi, pretože sama žiadne nemá, Husseinovi rada odovzdá svoje včelie know-how a s celou rodinou občas posedí pri jedle pri rádiu, ktoré chytá signál na pokrievku pribitú na stožiari. Konflikt ale naplno zapáli ľstivý podnikavec Safet, ktorý prekukne, ako veľmi Hussein túži po peniazoch, a zadá mu nesplniteľnú objednávku dvesto kíl medu. Krajina medu ponúka fascinujúce obrazy zo sveta, ktorý je tomu nášmu vzdialený geograficky i časovo, ale z ktorých zároveň cítime akési univerzálne človečenstvo. Rodina je spätá s dobytkom do tej miery, že pokojne nechá malé dievčatko potĺkať sa medzi kopytami a vie, že sa jej nič nestane. Chlapec sotva desaťročný skúsene odrodí teľa. Ljutvie, poriadna ženská, ktorá pomôže aj roztlačiť nákladiak, perie koberce v rieke a spokojne sa pozerá, ako vo vode obďaleč šantí svorka krásnych opálených detí. Hatidže sa rozpráva a matkou, domácimi zvieratami aj včelami a vysoko nad tým všetkým kreslia lietadlá z iného sveta čiary do mrakov. Nečakané grande finale A archetypálna je aj tragédia, ktorú dá chamtivý Safet do pohybu, keď donúti Husseina porušiť Hatidžino odveké pravidlo brať včelám len polku medu a polku im nechať, aby prežili. Medze sú prekročené a krehký ekosystém krajiny i ľudských vzťahov sa začína rúcať. Rodina sa rozkladá zvnútra, medzi rozštekanými manželmi pobehujú deti opuchnuté od žihadiel a zdrvená Hatidže všetko pozoruje obďaleč, pričom sa pomaly vyjavuje aj jej horká minulosť – tri mŕtve sestry a nápadníci odohnaní majetníckym otcom… A nakoniec dôjde aj na katastrofu popravde biblických rozmerov. Devastujúci emocionálny vrchol majstrovsky rozprávaného filmu príde iba v štyroch záberoch. Dedina je zase prázdna. Kotevská a Stefanov nehodnotia, len pozorujú; posolstvo ich filmu je maximálne zrozumiteľné bez akéhokoľvek komentára. Tri roky natáčania a štyristo hodín materiálu sa podarilo aj vďaka strihačovi Atanasovi Georgievovi poskladať do jedinečne súdržného a výrečného celku. Nikde nič nechýba ani nie je navyše a všetko má svoj zmysel, podobne ako v Hatidžinom kraji, kým do neho vietor nezavial semienko chamtivosti. Keď Krajina medu skončí, nechá za sebou rad oslňujúcich obrazov, pocit veľkej nádhery – a tiež vedomie obrovskej straty. Pre prehratie videa sa pripojte k internetu Krajina medu RÉŽIA Tamara Kotevska, Ljubomir Stefanov Kamera Fejmi Daut, Samir Ljuma Producent Atanas Georgiev STRIH Atanas Georgiev DĹŽKA 87 min. V kinách: od 11. júna / Hodnotenie: Pozitívne