kino / vojnový Vojtěch Rynda český filmový publicista Foxtrot Osud je v tanci tým, kto vedie Filmová recenzia Vojtu Ryndu Text Vojtěch rynda | FOTO CinemArt Čas odtikáva spolu s krokmi ospalej ťavy a potápanie obytného kontajnera na pozabudnutom izraelskom checkpointe sa dá merať pomocou konzervy fazúľ. Medzitým sa obyvatelia bytu v Tel Avive dozvedajú desivú správu… Mrazivo vtipná tragikomédia Foxtrot nazerá na izraelskú súčasnosť i históriu s nadhľadom i pochopením. T ie najhoršie správy niekedy prichádzajú ako blesky z čistého neba. Keď Daphna Feldman otvorí dvere bytu a zbadá za nimi dvoch vojakov s vážnymi výrazmi, zrúti sa ako podťatá priamo medzi dverami. Nemusí padnúť ani slovo, v Izraeli každý rodič odvedeného branca vie, čo taká návšteva znamená. Všetky starosti padnú na hlavu rodiny Michaela. Armáda aj brat sa mu snažia byť nápomocní, ale nevravnému mužovi skôr lezú na nervy. Keby sa tak mohol aspoň dovolať dcére Alme… Roboticky konajúceho Michaela emócie a stres premôžu až vo chvíli, keď pojme podozrenie, že sa armáde podarilo telo jeho syna stratiť. Na kontrolnej stanici v púšti v severnom Izraeli panuje mŕtvolný pokoj. Štvorica vojakov na čele s Jonathanom Feldmanom stráži rampu uprostred veľkého plochého nič a nudu si kráti čítaním komiksov, počúvaním otrieskaného rádia a kotúľaním konzervy po podlahe zhrdzaveného obytného kontajnera, ktorý sa zjavne potápa do bahna. V pustatine prídu vhod aj historky, a tak Jonathan pridá k dobru tú, ako jeho otec kedysi vymenil vzácnu rodinnú relikviu za pornočasopis… Režisér Samuel Maoz vo Foxtrote vychádza z vlastných zážitkov – podobne ako vo svojom debute Libanon (2009). V ňom spracoval svoje spomienky z prvej libanonskej vojny, kam v roku 1982 ako sotva dvadsaťročný narukoval ako člen tankovej divízie. Foxtrot stavia na traumatickej rodičovskej skúsenosti. V autobuse číslo 5, ktorým jazdila do školy jeho dcéra, spáchal samovražedný útočník atentát. Na mieste boli desiatky obetí. Dcéra, ktorá často zaspávala, Maoza prosievala, aby ju do školy poslal taxíkom, ale akurát v ten osudný deň rozčúlený otec trval na tom, že musí ísť mestskou hromadnou dopravou. Dcéra spoj našťastie nestihla, ušiel jej tesne pred nosom, Maoz sa jej ale dlho nemohol dovolať, pretože telefónna sieť bola pochopiteľne preťažená. „Bola to najhoršia hodina v mojom živote, horšia ako celá libanonská vojna, a ja som sa pýtal sám seba: Čo si z tejto skúsenosti môžem vziať?“ Spomína režisér a autor scenára Foxtrotu. „Urobil som to, čo som považoval za správne, logické a výchovné. A došlo mi, že si z tejto skúsenosti nemôžem odniesť vôbec nič. Zostala vo mne ale túžba zaoberať sa priepastnou medzerou medzi tým, čo môžeme ovplyvniť, a vecami, ktoré sú mimo našu kontrolu.“ Foxtrot sa venuje neovplyvniteľnosti a nevyhnutnosti osudu s čiernym humorom a až kafkovskou absurditou. Aj scéna so správou o smrti dieťaťa, to najhoršie, čo sa môže rodičovi stať, je pojatá ako groteskne temná etuda. Maoz ju rozpráva minimalisticky, takmer bez slov, pomocou statických výrazov tvárí a milimetrovo dôslednej práce s kamerou. Tá si skvele rozumie so strohým geometrickým interiérom veľkoryso rozľahlého funkcionalistického bytu v Tel Avive: nazerá za rohy, zo stopercentného nadhľadu sa kochá vzorom dlaždíc, zatvára nebohého Michaela na záchod, ako keby prísna mucha lietala cez tragickú situáciu po presne daných trajektóriách a robila si poznámky. Výraz druhého dejstva, odohrávajúceho sa v púšti, je ešte orezanejší. V tom, ako sa bezbrehá nuda vpíja do nehybných obrazov, je však akási velebná krása. Do bezčasia checkpointu potom zároveň presakujú tiene minulosti. Obe dejstvá splynú dokopy v treťom, opäť úplne odlišnom akte: konverzačke pri kuchynskom stole, ktorá spojí dohromady minulosť s prítomnosťou, traumy osobné, spoločenské aj spoločné celému židovskému národu a témy ako vina, trest, zodpovednosť a zmienená nevyhnutnosť osudu. Maozova jasná režisérska vízia sa opiera o sústredené, prísne kontrolované herecké výkony. Liora Ashkenaziho (Michael) môže slovenský divák poznať z festivalových uvedení filmov ako Bublina a Poznámka pod čiarou alebo z thrilleru Operácia Entebbe, ktorý práve beží v našich kinách. Sarah Adler (Daphna) mala jednu z hlavných úloh vo filme Cukrár, ktorý vlani súťažil na prehliadke v Karlových Varoch a objavil sa aj domácej distribúcii. S Foxtrotom sa Maoz vrátil na popredný festival v Benátkach, kde jeho Libanon pred rokmi získal Zlatého leva. Režisérov druhý film tam vybojoval druhú hlavnú trofej, Veľkú cenu poroty, a doma v Izraeli dostal osem cien tamojšej filmovej akadémie. Hoci Foxtrot izraelská armáda kritizovala za protivojnové vyznenie, bol film za krajinu pôvodu vyslaný na Oscary. Foxtrot je armádny kód pre písmeno F. Foxtrot je označenie pre stanovište, na ktorom Jonathan a jeho spolubojovníci čakajú na svoj osud. A Foxtrot je tiež tanec, pri ktorom sa človek vždy vráti späť na miesto, odkiaľ vyšiel, ako keby chodil do začarovaného štvorca. Maoz sa našťastie nenecháva vtiahnuť do víru veľkých filozofických úvah a zložitých metafor, tancuje pri zemi a drží perfektný, až vojensky strohý rytmus. Napriek tomu – alebo práve preto – je v jeho filme niečo opojné: snáď sa to skrýva v tých škárach medzi presne odmeranými zábermi, ktorými tiahnu možnosti významov. Foxtrot RÉŽIA Samuel Maoz SCENÁR Samuel Maoz Herecké OBSADENIE Lior Ashkenazi, Sarah Adler, Yehuda Almagor, Shira Haas, Irit Kaplan, Firas Nassar, Karin Ugowski… DĹŽKA 113 min. V kinách: už čoskoro / Hodnotenie: pozitívne Pre prehratie videa sa pripojte k internetu