Recenzia kino Piata loď pláva na jazere fantázie recenzia Vojtěcha Ryndu Text vojtěch rynda | FOTo cinemart Vlastné pocity môžu byť niekedy skutočnejšie a pravdivejšie než skutočnosť sama – najmä keď má človek desať rokov a z neveselej reality sa mu chce utekať. Vynikajúci slovensko-česko-maďarský film Piata loď vychádza zo skutočných udalostí, ale filtruje ich optikou citlivého dievčatka. Poetický film na tohtoročnom festivale v Berlíne zvíťazil v súťažnej sekcii Generation Kplus, venovanej tvorbe pre deti a dospievajúcich divákov. V Bratislave je horúce leto. Desaťročná Jarka sa sama potuluje po kopcoch nad mestom. Po tvári si necháva liezť mravce, sleduje pavúka kosca, hreje sa v slnečných lúčoch prechádzajúcich lístím stromov, šantí vo vinohrade. Doma ju nič pekné nečaká: len zatrpknutá umierajúca babka a matka, ktorá na materstvo zjavne ešte nie je zrelá. Namiesto starosti o dcéru trávi čas s vyšportovanými frajermi a sníva o tom, že raz bude spievať na zaoceánskej lodi. Keď babka zomrie a matka zmizne skúsiť šťastie „aspoň“ do Prahy, Jarka zostane na rozohriatom letnom sídlisku len s príležitostnou spoločnosťou o niečo mladšieho Kristiána od vedľa. Osud jej potom do náručia znesie bábätká – dvojičky, ktoré na bratislavskej stanici zanechá ich podgurážená matka. Jarka sa pokúsi vybudovať si to, po čom vždy túžila a čo jej tak bolestne chýba: rodinu. Piata loď vznikla na motívy rovnomenného knižného debutu Moniky Kompaníkovej, inšpirovaného skutočnou kauzou. Režisérka a spoluautorka scenára Iveta Grófová sa od zdrojového materiálu odrazila k akejsi paralelnej realite: vytvorila svet, v ktorom veci fungujú podľa vlastných pravidiel a detskej logiky. Svet, ktorým pláva Piata loď, je natoľko súdržný, osobitý a fascinujúci, že diváka ani nenapadne vzťahovať na neho logiku všedného dňa. Proste sa stane, že štyri deti na niekoľko krásnych dní zmiznú do záhradného domčeka za mestom a nikto ich v ich čarovnej ulite nenájde. Grófová študovala animáciu aj dokument a jej filmový debut Až do mesta Aš (2012) miešal dokumentárne prvky do hraného základu. V Piate lodi režisérka zo svojej pestrej tvorivej palety neomylne vyberá vždy to, čo sa do jej autorskej vízie práve hodí najlepšie. Objektívnu realitu živorenia na sídlisku zaznamenáva dokumentaristicky stroho, až surovo. To, ako svet okolo seba vníma Jarka, ukazuje detsky poetickou skratkou, ktorá nemá ďaleko k animácii. A jej práca s hercami, najmä detskými, je jednoducho fantastická. Film plynie veľmi zvoľna bez pevnej dramatickej štruktúry a obsahuje len minimum dialógov. Všetko dôležité sa totiž povie náznakom, gestom, pohľadom alebo zmenou atmosféry. Majstrovská etuda, v ktorej Jarka na kúpalisku márne bojuje o pozornosť svojej flirtujúcej matky, je vyrozprávaná v niekoľkých záberoch úplne bez slov, bolí ale rovnako ako dievčinine skrvavené kolená. Pár pohľadov na svinčík, respektíve sterilný luxus v bytoch, kde býva Jarka a Kristián, presne ukáže, v čom deti vyrastajú, čo im najviac chýba a že k sebe majú cez vonkajšie podmienky bližšie, než by sa mohlo zdať. A to, ako Jarka dvojčatám opakuje rovnaké a prázdne frázy, aké slýchala od matky (ktorej ani nemá hovoriť mami, ale menom, Lucia), presne zachytáva križovatku, na ktorej sa dievčina nachádza: prevládne v nej vrodená túžba starať sa, alebo naučená ľahostajnosť? Piata loď nehodnotí a nemoralizuje. Aj keď sa v nej dejú veci, z ktorých by zošedivela celá slovenská sociálka, sú vnímané nekomplikovanými detskými očami. Keď od Jarky utečie matka, je dievča smutné jednoducho preto, že nemôže byť s ňou, a nie preto, že došlo k neodpustiteľnému prečinu. Statočná hrdinka určite vie, že záhradná idyla nebude trvať večne, ale čas, ktorý je jej dopriaty, si užíva a koná racionálne kroky pre to, aby nikomu neublížila: zaobstará jedlo, postará sa o teplo, sucho a hlavne rozdáva lásku, ktorej sa jej samotnej nedostáva. To, čo počas tých dní zažije, si so sebou ponesie navždy. Vanessa Szamuhelová v hlavnej úlohe rastie a dospieva pred očami; je až neuveriteľné, aký výkon pod vedením Grófovej podáva. Poetická kamera Denisy Buranovej nachádza krásu pod odlúpnutou tapetou, medzi záhradným haraburdím a dokonca aj v mršine túlavej mačky, ktorej deti pripravia dôstojný pohreb. Atmosféru spoluvytvárajú nenápadná, no pôsobivá hudba Mateja Hlaváča a pestrá zvuková stopa. Všetky zložky dohromady sa potom spájajú v zdanlivo jednoduchý celok, v ktorom sa však vetvia a násobia významy: Jarka sa hrá na mamu, ale zároveň mamu dvojčatám skutočne aspoň na chvíľu supluje a do tretice pri tom prehráva vzorce správania vlastnej matky. V berlínskej sekcii Generation Kplus pred časom súťažil aj český film Kdopak by se vlka bál, ktorý tiež zachytával zložitú situáciu (manželskú krízu) prizmou malého dievčatka. Pri sledovaní Piatej lode ožívajú aj spomienky na Krajinu prílivu Terryho Gilliama, v ktorej sa hlavná hrdinka do sveta fantázie prepadne po smrti svojho otca. Všetky tri filmy majú spoločné tri prvky: tému rodiny, čistú filmovú reč a suverénnu autorskú víziu. Od Ivety Grófovej sa ešte dočkáme veľkých vecí. Piata loď RéŽIa Iveta Grófová SCeNÁr Iveta Grófová, Marek Leščák Herecké obsadenie Vanessa Szamuhelová, Matúš Bačišin, Katarína Kamencová, Johanna Tesařová, Zoltán Schneider, Ági Gubíková, Martina Sľuková Dĺžka 85 min. V kinách: od 6. 4. | Hodnotenie: pozitívne Pre prehratie videa sa pripojte k internetu