kino recenzia / film Text tereza spáčilová | FOTO aerofilms Alebo nie? Filmová recenzia terezy spáčilovej Festivalom v Karlových Varoch preletel ako žiarivá kométa – všetci sa do neho zamilovali a všemožné poroty sa na ňom vzácne zhodli: nórsky film Až na veky si z Varov odviezol päť cien. Vlastne je to trochu prekvapujúce, nestáva sa často, aby tak široký divácky ohlas získal film z kategórie psychoanalytických drám. Lenže práve v onom paradoxe tkvie aj jeho sila; v tom, ako zľahka vie rozprávať, a pritom nezostáva na povrchu. C elé sa to začína ako tuctová romantická komédia o naplnenej druhej šanci: Maria je rozvádzajúca sa „tridsiatnička“, ktorá si na párty vyhliadne blonďavého sympaťáka. Za päť minút máme ruku v rukáve a za ďalšie dve dieťa na ceste. O pár minút, resp. sedem rokov neskôr je však všetko inak. A až v tom okamihu štartuje film naozaj – zúfalým bojom hrdinky o ono „Až na veky“. Aj keď by sa mohlo zdať, že Lilja Ingolfsdottir natočila vlastne len ďalšiu typickú bergmanovskú „vzťahovku“, skutočnosť je oveľa rafinovanejšia. Zhruba v polovici filmu, ktorý dovtedy riešil hlavne neutešený stav manželstva Marie a Sigmunda, sa totiž autorkin záujem prenesie do značne zraneného vnútra hrdinky. Stále sa tu bojuje o vzťah, ale už je to boj jednostranný, naskrz osobný a hlavne hlboký. Stačilo, aby Sigmund raz nedorazil na párovú terapiu. S pomocou psychologičky, ktorá sa Marie, dovtedy pevne presvedčenej o manželovej vine, ujme, postupne prichádzame na to, že veci môžu byť aj inak. A že nejde ani tak o to zachraňovať vzťah, ako skôr zachrániť samú seba, pretože lásku môžeme vyžadovať a dávať jedine vtedy, keď milujeme samých seba. Rozviesť túto pomerne zložitú psychoanalytickú teóriu tak, aby zvládla baviť diváka a súčasne posúvala príbeh, nie je vôbec jednoduché, ale Ingolfsdottir si s tým dokázala poradiť. A hoci niektoré dialógy zaváňajú sebahľadačskými príručkami, nasadenie a talent Helgy Guren všetky nerovnosti zmažú. Cez jej Mariu navyše paradoxne spoznáme aj Sigmunda, a čím viac o nich oboch vieme, tým odlišnejšie ich vnímame. Ingolfsdottir je mimochodom vzdialená tomu, aby stránila jednému, či druhému: chápeme Sigmundovu frustráciu, potrebu pokoja a priestoru vedľa hysterickej partnerky, súčasne sa ale približujeme aj Marii, ktorá sa v terapii „premieňa“ z agresora na bytosť s mnohými neistotami a šrámami. Finále všetko vyrieši možno až príliš zjednodušene a unáhlene, napriek tomu nejedného dojme. A hoci je hrdinkina cesta k sebapoznaniu trýznivá, pocit, ktorý v divákovi vyvolá, má k trýzni ďaleko, ba práve naopak: nádej votknutú do názvu mu nikdy nevezme. Až na veky ROK 2024 rÉžiA Lilja Ingolfsdottir hrajú Helga Guren, Oddgeir Thune, Heidi Gjermundsen Broch, Marte Magnusdotter Solem, Elisabeth Sand, Kyrre Haugen Sydness,Esrom Kidane, Victor Roll Nordstoga… Dĺžka 101 min. V kinách: od 19. septembra Hodnotenie: Tereza Spáčilová česká filmová publicistka Pre prehratie videa sa pripojte k internetu