rozhovor Ale emotívne to na Filipínach bolo nielen v tomto okamihu, že? Je to tak. Ja som sa tam každý deň normálne učila. Nie, že by som si myslela, že už som v živote spoznala všetko, ale tam som dostala lekciu v pokore, trpezlivosti a ťažkostiach. Veľa som sa toho naučila od ľudí, ktorí tam majú skromné podmienky, ale nevidela som ich, že by sa mračili. Naopak, videla som, že prijímajú veci tak, ako sú a nezápasia, nevyčerpávajú sa nejakým zápasom, neporovnávajú sa s druhými. Na Filipíny ste tiež dostali krásny odkaz od svojho manžela… Ja som mu posielala náhodnú fotografiu a prišla mi veta: Si šťastná, Teo. To musím ešte dovysvetliť, pretože môj muž mi hovorí rôznymi menami. Takže ja som Tereza, Terezka, keď hnevám, tak som Zora. A Tea som, keď som taká éterická a keď ma má veľmi rád. Takže akonáhle som ešte za tou čiarkou videla to Teo, tak ako by tam bol v tej chvíli so mnou. Zaliala ma ohromná istota, že vlastne mám muža, ktorý netrpí tým, že som preč. On netrpí, on mi strašne praje, že si to užívam. A ja som si to naozaj užívala. Som veľmi rada, že som tam bola. Teraz z iného súdka, po líbánkách príde možno svadba, potom deti. Vy už dve máte, ako ste sa postavili k ich výchove? Ja som tá prísnejšia, tá dôsledná. Hoci napríklad teraz v puberte to u Natálky nemá veľmi veľký význam, príliš si z toho nerobí, ale ja stále zostávam v tej figúre. A môj muž je taký láskavý, dá sa opiť rožkom, dá sa ukecať. No samozrejme, veď je to jeho dievčatko. A to na neho pozná všetky nástroje a všetky zbrane. Bolo to náročné natáčanie? Bolo to náročné, nebudem klamať, pretože teploty na Filipínach boli vysoké a nie sme na ne zvyknutí. Takže zatiaľ čo doma by sme boli niekde v tieni a možno by sme si naložili nohy do lavóra, tak tu sa tvrdo pracovalo, a to čo predvádzali režiséri a kameramani, ktorí ešte obsluhovali techniku, to bolo neskutočné. Počas nakrúcania ste absolvovali výlet na lodi okolo pobrežia ostrova Palawan, aké to bolo? Nikdy by mi nenapadlo, že výlet loďou po takejto náročnej práci, bude mať tak výrazne relaxačný efekt. Pretože, z môjho pohľadu, my sme sa tam strašne oslobodili, hoci sme z veľkého a náročného dňa nastúpili na loď plnú vetra a dažďa. Ale myslím, že sme tam prešli nejakým krstom a novou energiou. Bol to úžasný zážitok a samozrejme aj stretnutie s ľuďmi, o ktorých sme nemohli vedieť, že na ostrove, kde sme zastavili, budú. Vy ste sa vraj počas tohto výletu vrátili do detstva, ako sa to stalo? Začalo výrazne pršať, na túto oblasť veľmi veľa. My sme stáli pod strechou a čakali sme, až dážď ustane. A ja som zrazu vybehla a úplne automaticky som bežala k malému dievčatku, ktoré si celkom prirodzene užívalo radosť okamihu, prítomného okamihu. A tak ma strhlo, že ja som v sebe objavila niečo také božské, niečo také nepoškvrnené, že napriek tomu, že som teraz mala päťdesiat, tak som sa zrazu cítila, ako keď mám desať. Jednou z atraktívnych vecí na Líbánkach k nepřežití je práve prostredie, v ktorom sa odohrávajú. Prezradíte, kde sa natáčalo? Ide o veľmi magické miesto na Filipínach, nachádza sa tu aj taký spirituálny oltár, kde si dvaja ľudia, ktorí sa nepoznajú, povedia áno. A čo tí dvaja, ktorí v sebe nájdu zaľúbenie, budú na ostrove prežívať? Naše páry sú samozrejme často nervózne, sú dojemní, sú roztomilí, sú hanbliví, ale pokúšajú sa vo svojom živote niečo zmeniť a nájsť spriaznenú dušu. Čo by ste im zaželali? Ja by som im sama za seba zaželala, aby vždy zostali sami sebou, aby sa nesnažili vytvárať niekoho, kto vlastne neexistuje a aby stavili sami na seba. Máte nejakú radu, ako v sebe nájsť vnútorné svetlo, keď človeka trápia nejaké ťažkosti? Keby som poznala radu na to, ako prekonať ťažkosti, tak to zo seba už strieľam von. Myslím, že je vždy dobré zostať slušným človekom, to môže pomôcť. Dôležité je neprekročiť hranice nejakého morálneho, slušného správania. Boli ste na Filipínach prvýkrát? Ako sa Vám tam páčilo? Ja patrím k nadšencom. Áno, bol to môj prvý výlet na toto územie a som nadšená. Vlastne každý deň sa neprestávam kochať. Samozrejme som videla všetku tú radosť, videla som biedu, veci, o ktorých sa nám v našej krajine môže len snívať… Ale základný výstup z toho mám. Tá krajina, hoci má problémy, hoci je v nej chudoba, je pre mňa krajinou úsmevov. Tam sa všetci stále usmievajú. Text jana celbová | FOTO prima TV Tereza Pergnerová. Televízny fenomén, ktorý sa na obrazovky vracia, keď sa na nich deje niečo zaujímavé. Tentokrát to je show Honeymoon – líbánky k nepřežití na platforme prima+, v ktorej čerstvo zoznámené páry v náročných podmienkach zisťujú, či spolu majú šancu. Ako ostrieľaná moderátorka relácie spomína na nakrúcanie na exotickom ostrove? „ Honeymoon – líbánky k nepřežití Nová zoznamovacia reality show pochádza z dielne tvorcov populárnej zoznamky Svadba na prvý pohľad, ale tu, namiesto luxusnej dovolenky, čaká páry dobrodružstvo na celý život. Dvojice sú na úvod spojené len prvotnou sympatiou a odborníkmi a potom vysadené na opustenom ostrove. Izolovaní a vystavení silám prírody tu budú hľadať lásku s človekom, ktorého de facto vôbec nepoznajú. Pozvali bychom známé a rodinu, zaplatili jim bydlení, o všechny bych se postaral. Tereza Pergnerová * 25. júna 1974 Preslávila sa v deväťdesiatych rokoch ako moderátorka hitparády Eso na Nove, odtiaľ tiež pochádza jej nesmrteľná hláška „Čágo, belo, šílenci“. Uvádzala aj Českého slávika. Úspešne bojovala s drogovou závislosťou, následne v rokoch 2005 – 2013 moderovala štyri rady reality show VyVolení, v poslednom čase sa objavila v reláciách Misia nový domov alebo Ztracená rodina. Mihla sa aj v niekoľkých seriáloch a filmoch, napríklad v Akumulátorovi 1 otca a syna Svěrákovcov.