kino / drÁma Text Vojtěch rynda | FOTO Pilot Film Vojtěch Rynda český filmový publicista Dlhaňa Leningrad v roku nula Filmová recenzia Vojtu Ryndu Vojna skončila a v ZSSR sa vedú vzletné reči o tom, aký pekný bude život v mieri. Ale krajina je pritom plná ľudí zmrzačených vojnou na tele i na duši. Dráma Dlhaňa, odohrávajúca sa v Leningrade, je príbehom dvoch žien neschopných vymaniť sa zo šrámov minulosti aj z pochabých vízií budúcnosti. Režisérsky vycizelovaný film súťažil na festivale v Cannes. T rauma z druhej svetovej vojny bola vo svetovej kinematografii spracovaná na ohromujúce množstvo spôsobov. Čiernobiele videnie „všetci Nemci zlí, my dobrí“ sa postupne rozpúšťalo v odtieňoch šedej, k vysokorozpočtovým predstaveniam z frontu pribúdali komornejšie príbehy zo zázemia, nadšené oslavovanie hrdinských činov neskôr naberalo horkú pachuť s reflektovaním škôd, ktoré vojna napáchala na vtedajších i nasledujúcich generáciách. Dlhaňa začína vo chvíli, keď už sa v dávnych sovietskych propagandistických filmoch len radovalo a plánovali sa lepšie časy. Je prvá jeseň po vyhranej vojne a Leningrad sa pomaly stavia na nohy. Dôvodov k unavenej a opatrnej radosti je pomenej – práve že aj preto, že nasledujúce generácie nemusia byť samozrejmosťou. Priateľky Ija a Máša spolu slúžili v protileteckej jednotke. Vysoká blonďavá Ija po úraze hlavy začala trpieť záchvatmi, kedy „zamŕzala“ v stupore, a musela sa vrátiť do Leningradu. Menšia ryšavá Máša mala na fronte partnera, s ktorým sa jej narodil synček. Keď Nemci partnera zabili, Máša poslala syna za Ijou a vydala sa na cestu pomsty, ktorá ju s Červenou armádou doviedla až do Berlína. Ija ale chlapca nedokázala udržať nažive. Po skončení vojny sa teda Máša už ako vyznamenaná hrdinka pokúša zaobstarať si ďalšie dieťa stoj čo stoj. Na fronte si ale jedlo a bezpečie zaisťovala u spolubojovníkov vlastným telom – a to má teraz po sérii potratov zničené natoľko, že sama otehotnieť nemôže. Pojme teda šialený plán donútiť Iju k tomu, aby jej poskytla nového syna, keď jej jedného neustrážila… Dlhaňa informácie dávkuje postupne a skoro až neochotne. Divák sa ich dozvedá z útržkov dialógov, ale pretože v Leningrade roku 1945 mal za sebou nejakú osobnú tragédiu skoro každý, postavy sa so svojimi osudmi príliš nezverujú. Hrôzy vojny a hlavne blokáda mesta, ktorá trvala takmer dva a pol roka a viedla až ku kanibalizmu, visia vo vzduchu a prejavujú sa prostredníctvom detailov: malý chlapec napríklad nemôže vedieť, ako robí pes, pretože počas obliehania všetkých psov v Leningrade zjedli. Drsná realita presakuje aj do každodenných situácií. „Sú krásne. Sú nažive?“ pýta sa automaticky Máša nemocničného lekára Nikolaja Ivanoviča pri zoznámení, keď u neho v kancelárii vidí fotku jeho detí. A pripomienok vojny je samozrejme plný aj špitál. Keď v jednom z vedľajších príbehov vojnová vdova Táňa zistí, že jej muž Stepan nezomrel, ale leží ochrnutý v nemocnici, radšej to ich deťom – tým, čo prežili – ani nepovie. Všetkým totiž bude lepšie, keď bude Stepan predsa len mŕtvy. Ešte len dvadsaťsedemročný scenárista a režisér Kantemir Balagov film vedie istou rukou: rozpráva ho v dlhých, starostlivo komponovaných záberoch postavených na detailnej práci s hercami, najmä s ich mimikou. Necháva dianie napríklad aj desiatky sekúnd odrážať v premenlivých tvárach hlavných predstaviteľov na čele s Viktorijou Mirošničenko (Ija) a Vasilisou Pjerelyginou (Máša). Zásadná je napríklad scéna, v ktorej sa Máša od Iji po svojom návrate postupne dozvedá o tom, že prišla o syna, a so situáciou sa (ne)vyrovnáva. Aj napriek ťažkosti látky Balagov nejde cestou drásavej expresie, ale necháva emócie prebiehať pod povrchom tvárí. Niekedy je ich nemennosť dokonca ešte silnejšia ako poryvy výrazov; unavená maska Nikolaja Ivanoviča vypovedá o tom, čo musel ako lekár vidieť na vlastné oči, lepšie ako dlhé rozprávania alebo herecké sóla. Veľkú úlohu zohráva aj protikladnosť oboch hlavných predstaviteliek. Extrémne vysoká Ija pôsobí ako bábka v (nad)životnej veľkosti, ako rozbitá hračka, ktorá sa nehýbe tak, ako by mala, ako bocianie mláďa, ktoré sa hýbať ešte len učí. Máša, ktorá má vo filme aj napriek jeho názvu väčšiu a aktívnejšiu úlohu, je zato čulá ako lasička: organizuje veci za seba aj za ostatných, neustále niečo rieši, vždy má plán. Oproti Ije sa aj smeje, ale je to smiech veľmi čudný. S tým, ako agresívnejšie posúva ľuďmi okolo seba, aby dosiahla svoje, sa neodbytne vnucujú myšlienky, nakoľko je taká svojou pôvodnou povahou, nakoľko ju – a všetkých ostatných – zmenila vojna a nakoľko za jej pološialeným konaním stojí bolesť z túžby po dieťati. Balagov tiež precízne pracuje s vnútrozáberovou montážou a s meniacim sa významom farieb, hlavne všadeprítomnej zelenej. Veľká časť filmu sa odohráva v prepchatom činžiaku, kde sú niekdajšie veľkorysé byty rozparcelované na malé krcálky a kde si nájomníci navzájom vidia až na dno svojich životov. Tempo filmu je niekedy až príliš rozvláčne a výrazové prostriedky sa najmä v druhej polovici občas priblížia maniere, vždy však ide o zámerné autorské gesto režiséra, ktorý ťažké témy spracováva vedome náročnou formou; pred Dlhaňou sa vo filme Tesnota vyrovnával s náboženskými predsudkami a nenávisťou v Rusku 90. rokov. S oboma titulmi mal tiež úspechy na festivale v Cannes, kde s Dlhaňou získal cenu za réžiu a cenu medzinárodnej kritiky. Dlhaňa je neľahká dráma, ktorá neponúka veľa nádeje. Zostáva zovretá medzi ošúchanými múrmi bytov, priechodov a nemocničných izieb, medzi niekoľkými ľudskými osudmi, ktoré sa ocitli v slepej uličke. Nie je (proti)vojnovým filmom, situáciu roku 1945 berie „len“ ako východiskovú situáciu pre vypätú psychologickú drámu, ktorá sa podobným spôsobom mohla odohrať aj v iných kontextoch. Podobne ako neorealistické drámy natočené úplne inou formou v kulisách skutočných miest zničených druhou svetovou vojnou (Rím, otvorené mesto, Nemecko v roku nula...) Dlhaňa rozpráva o tom, ako (skúšať) žiť v situácii, keď z predchádzajúceho života nezostáva takmer nič. Dlhaňa RÉŽIA Kantěmir Balagov SCENÁR Kantěmir Balagov OBSADENIE Viktorija Mirošničenko, Vasilisa Pěrelygina, Timofej Glazkov, Igor Širokov, Ksenia Kutěpova, Konstantin Balakirev… DĹŽKA 137 min. Hodnotenie: pozitívne Pre prehratie videa sa pripojte k internetu