Recenzia kino Life is Life nanánanana recenzia ešte väčšieho kritika Kamila Filu Text Kamil Fila | FOTo falcon Pri sledovaní vesmírneho sci-fi hororu Life (Život) sa diváci delia do dvoch skupín, keď jedni vidia napoly plný a druhí napoly prázdny pohár. Pardon za klišé, ale tu sedí ako iné klišé na šerbeľ. Prvých zhruba desať minút sme nalákaní na vedecky seriózne predstavenie o tom, ako astronauti na zemskej orbite zachytia modul z Marsu prevážajúci vzorky tamojšej pôdy. V nich nájdu zárodočnú bunku živého organizmu a pokúsia sa ju kultivovať. Počas polhodiny sa ale ocitáme v inom žánri, kedy pôvodne ňuňu-tvor prezývaný Calvin začne decimovať posádku a to tak, že jej najprv zrejme spôsobí stratu IQ, lebo ako inak vysvetliť, že všetci tí vedci sa začnú správať ako v teenagerskej vyvražďovačke? N ázor jedných divákov je teda jasný – film s veľkým potenciálom rýchlo klesne k tomu, čo už sme videli mnohokrát, a ide viac-menej len o vykrádačku Votrelca, v podstate takú horšiu poctu po takmer tridsiatich rokoch od premiéry. Názor druhých je, že od začiatku sledujeme béčko s „high production values“ (teda vysoko nastavenými produkčnými hodnotami) – výpravou, trikmi, kamerou, hudbou a dokonca aj hviezdnym obsadením (Jake Gyllenhaal, Ryan Reynolds, Hiroyuki Sanada či Rebecca Ferguson) a mali by sme byť radi, že béčka dneška sú tak skvele pozerateľné. Čo je bližšie pravde, alebo je to ešte trochu inak? Určite bol rozpočet 58 miliónov využitý dokonale. V porovnaní s nedávnou Gravitáciou (2013) so Sandrou Bullock v hlavnej úlohe, ktorá stála zhruba 100 miliónov, vychádza Život ako remeselne porovnateľné dielo. Pohyby v bezváhovom stave, dlhočizný úvodný záber, dojem nekonečnosti vesmírneho priestoru okolo stanice aj klaustrofóbny pocity vo vnútri nej. Nie je čo vytknúť. Život už len v sebe nemá tú prekvapivosť a nepokúša sa ďalšími scénami prekonávať nové trikové míľniky (čo platí pre film aj pre život akosi všeobecne). Ako priznanému hororu mu ide hlavne o intenzitu napätia a strachu, ktorých docieľuje často ani nie tak obrazom, ale zvukom. Herci, aj keď sú nútení sa podľa scenára správať občas prihlúplo, pôsobia presvedčivo a veriť sa im dá ako panika, tak napríklad noblesné sebaobetovanie. Hoci ich postavy mali byť pripravené na najhoršie, ale nie sú, neznamená to, že im chýba základná sympatickosť. Len si k niektorým z nich nevybudujeme dostatočne hlboký vzťah, aby nás mrzela ich smrť. Čo teda na filme potenciálne vadí? Niečo si so sebou nesie už Calvin, ktorý vyzerá ako priehľadná „chobotnička z druhého poschodia“. Každá bunka v jeho tele má byť zároveň svalová, mozgová aj fotoreceptívna – teda samý sval, mozog aj oko. Bohužiaľ Calvin je zároveň čisto zábavný filmový objekt – gumený, nafukovací, nehorľavý a vôbec nezničiteľný. Ľudia na plátne robia stále chyby, on sa bleskovo učí a nemá žiadnu slabinu; je skrátka vždy taký inteligentný, ako to vyžaduje daná situácia. K tomu nám režisér Daniel Espinosa neumožní orientovať sa v chaose, kde sa kto po lodi pohybuje, všetka starostlivá expozícia na začiatku deja vyjde nazmar. Čo je ale možno naschvál, pretože horory nás majú zneisťovať. Povedal by som, že prípadné námietky proti filmu Život vychádzajú hlavne z toho, že dnes nie je možné urobiť nového Votrelca; skrátka, že prekvapeniam už odzvonilo, ale my si na to nedokážeme zvyknúť. Život tiež prichádza po veľkých hitoch Gravitácia, Marťan a Prvý kontakt, ktoré sú všetky pozitívne ohľadom budúcnosti a prípadne aj „alien friendly“. Ako keby sme od každej novej sci-fi očakávali ďalšiu 2001: Vesmírnu odyseu, a keď ju nedostávame, hovoríme o nenaplnenom potenciáli. Lenže úprimne – aký dejový vývoj môže mať zápletka o objavení neznámej formy života? Chvíľu sa scenáristi vedeckým slangom držia pri zemi, ale potom už prekročia hranice doteraz známeho a vysvetliteľného. Neskúmame tvorove vnútorné pochody a pocity, ani vzájomnú medzidruhovú komunikáciu, tvor skúma naše útroby a prebúdza v nás nočné mory, že sa udávime potravou. Podobne ako sa napríklad sci-fi horor Horizont udalosti (1997) spoliehal na zlyhanie imaginácie, čo sa za takýmto horizontom odohráva, a odpovedal si banálne, ale brutálne „peklo“. Tieto pády zo vznešeného neba do hlbín „béčkovej poetiky“ sa k vesmírnym sci-fi viažu skôr pravidelne – spomeňme napríklad na britský Sunshine (2007), kde na konci pobehoval po vesmírnej lodi spálený šialenec. Možno, že sa od Života dalo očakávať, že naháňačka s mimozemskou inteligenciou bude viac využívať inteligenciu ľudskú, a možno tiež, že scenáristi Rhett Reese a Paul Wernick, ktorí stoja za komediálne ladenými Zombielandom (2009) a Deadpoolom, (2016) prídu s ďalším filmom, kde postavy budú využívať znalosti iných žánrových filmov a ich klišé. Lenže vesmírne horory, zdá sa, vo vývojovej fáze ešte nedospeli k meta-humoru. Zatiaľ sa im podarilo vymaniť sa z kategórie „podradné béčko“, v ktorom boli obsiahnuté až do konca 70. rokov, teda do premiéry Votrelca, po ktorom sa mohli zaradiť do kategórie „neironických klasík“. Teraz sme vo fáze „hypermodernity“, kedy sme si zvykli na vysoký remeselný štandard, ale opakujúce sa jednoduché zápletky o „cudzáckom nebezpečenstve“. K meta-humoru sa Hollywood dopracuje asi až neskôr. (Niečo málo v Živote môžeme započuť v hudobnom sprievode, kedy vo finále hrá akýsi ironický valčík à la Vesmírna Odysea.) Potom sa cyklus zrejme pohne k „surovému realizmu“, ako sa to teraz deje v prípade komiksov a zombie filmov. Každopádne Život nie je taký malér a sklamané očakávania, ktoré prinieslo nedávne sci-fi Pasažieri, ktoré sľubovalo hlavne to, aké bude inteligentné a nápadité. Podarené finále Života, kedy do poslednej minúty nevieme, kto prežije a kto nie, k uspokojivému pocitu bohato stačí. Život RéŽIa Daniel Espinosa SCeNÁr Rhett Reese, Paul Wernick Herecké obsadenie Jake Gyllenhaal, Rebecca Ferguson, Ryan Reynolds, Hirojuki Sanada, Ariyon Bakare, Olga Dychovičnaja, Alexandre Nguyen, Naoko Mori Dĺžka 104 min. V kinách: od 23. 3. | Hodnotenie: neutrálne/rozporuplné Kamil Fila český filmový recenzent a kritik www.jestevetsikritik.cz Youtube Pre prehratie videa sa pripojte k internetu