kino / dráma Text Vojtěch rynda | FOTO AČFK Vojtěch Rynda český filmový publicista Cap záhradníkom lieči poľskú dedinu zo zármutku Corpus Christi Filmová recenzia Vojtu Ryndu Cesty Pána sú nevyspytateľné, ale niekedy si ich človek môže trochu prispôsobiť. Delikventa Daniela zavedú až na samý koniec Poľska, kde sa mladík začne vydávať za kňaza a rozhodne sa sceliť dedinu rozdelenú nedávnou tragédiou. Strhujúca mnohovrstvová dráma bola nominovaná na Oscara, pričom vlastnú zlatú sošku by si zaslúžil aj uhrančivý Bartosz Bielenia v hlavnej úlohe. M už v kňazskej sutane od oltára ako v tranze strieka svätenú vodu na farníkov a potom sprchám vyhodeným do vzduchu sám nastavuje tvár vytreštenú do extázy. Osadenstvo vidieckeho kostola je touto „rokenrolovou“ omšou sprvu trochu zaskočené, ale postupne roztápa: nový otec Tomáš je síce trochu „modernejší“ ako predchádzajúci pán farár, ale asi to s nimi myslí dobre. A rozhodne má svoje čaro. Kúzlo vystrihaný mladík s pichľavými očami nepochybne má. Ale volá sa Daniel, za kňaza sa len vydáva a čo si vlastne myslí, možno nevie ani on sám. Ešte pred pár dňami bol chovancom nápravného zariadenia pre mladistvých delikventov. Von sa dostal na podmienku a mal nastúpiť do práce na píle na opačnom konci Poľska. Vnútorné pudenie ho ale namiesto toho doviedlo do kostola v susednej dedine. Viac-menej z hecu sa pri konverzácii s miestnou dievčinou začal vydávať za duchovného. A teraz to má, miestni obyvatelia mu jeho novú rolu veria a on si ju začína užívať. Ale prečo je na návsi tá nástenka s portrétmi šiestich jeho rovesníkov, zjavne mŕtvych? A podarilo sa mu utiecť dosť ďaleko od minulosti, ktorá ho dostala do polepšovne a ktorá ho v nej znova dobehla? Scenárista Mateusz Pacewicz film Corpus Christi napísal na základe skutočných udalostí. Na žiadosť režiséra Jana Komasu doplnil postavu Daniela o kriminálne pozadie. Už len hlavný hrdina sám by bol dôvodom pre to film vidieť. Ide o nesmierne silnú a mnohovrstevnatú figúru, ktorá srší charizmou, nesie v sebe tajomstvo, vie vzbudzovať dôveru aj nepokoj a vyvoláva mnoho znepokojujúcich otázok. Čo je to za človeka? O čo mu ide? Nakoľko je jeho hra s kňazstvom výrazom skutočnej túžby vztiahnuť sa k Bohu a nakoľko mu len uľahčuje jeho súčasnú situáciu? Pacewicz s Komasom Danielovo vnútro ponechávajú enigmatické a príliš ho nerozkrývajú, vlastne mladíka ani nenechávajú príliš rozprávať – s výnimkou jeho poloimprovizovaných kázní, ktorými ako otec Tomáš strháva farníkov i divákov. uhrančivý výkon hlavného hrdinu Výkon Bartosza Bielenii v hlavnej úlohe potom patrí medzi nezabudnuteľné. Herec s ostro rezanou tvárou a očami vodovými aj planúcimi zároveň vo svojich najintenzívnejších momentoch pripomína mladého Christophera Walkena, napríklad v jeho oscarovej kreácii v Lovcovi jeleňov. Bielenia ide so scenárom a nepúšťa diváka dovnútra postavy, necháva ho v neustálej neistote. Navyše stvárňuje v podstate dvojrolu, Daniela a otca Tomáša: hrá človeka, ktorý pod tlakom predstiera, prezlieka sa doslova aj prenesene za kňaza, teda za niekoho, kto je v očiach farníkov úplným protikladom kriminálnika. V drsných scénach z polepšovne, kde ide o život, vo vystúpeniach pred oltárom aj v civilných scénach, kedy sa ako obyčajný mladý muž baví so svojimi rovesníkmi, je Bielenia úplne uveriteľný a presvedčivý. Mnohovrstevnatosť Danielovej postavy korešponduje s tým, koľko tém film otvára; až detektívkovo dôkladné dávkovanie informácií o hrdinovej minulosti tiež zodpovedá tomu, ako pomaly a akoby neochotne nás tvorcovia nechávajú nahliadnuť do pozadia obecnej tragédie. V malej dedine zomretých každý dobre poznal, mnohí pozostalí sa so stratou stále nevedia vyrovnať a svoju bolesť ventilujú niekedy trochu „nekresťanskými“ cestami – nenávisťou k blížnemu, vulgárnymi anonymnými listami, zaťatosťou voči sebe i druhým. Corpus Christi tak na pozadí Danielovej snahy o zmierenie obce prirodzene spája svetské témy s náboženskými: dotýka sa vecí, ako je dynamika v rámci vidieckej komunity alebo vzťah medzi rodičmi a deťmi, ale i motívov pokánia alebo hľadania nádeje skrze Boha. Nechýba ani humor Suverénne rozprávaný film o týchto zložitých otázkach sa prihovára akoby len mimochodom cez nesmierne zručne napísané scény a uveriteľné emócie. Daniel sa o zložitosti celej situácie dozvie napríklad pri popíjaní s miestnou mládežou, ktoré sa zvrhne v hádku. Jedna z dôležitých vedľajších postáv, matka jedného z mŕtvych Lidia, väčšinu filmu strávi v obrannej skeptickej grimase, aby spoza nej v závere pustila von všetok zmätok a zadržiavanú bolesť. Kľúčová scéna pohrebu prinesie bez slov celý vejár reakcií postáv od hnevu až po úľavu. Ale Corpus Christi pritom nie je jednostranne ťaživou drámou o vine a (ne)schopnosti s ňou pracovať. Miestami film prechádza až do komediálnej roviny – napríklad keď sa „otec Tomáš“ učí spovedať farníkov pomocou manuálu na mobile priamo v spovednici alebo keď kľučkuje pred zvedavými otázkami predchádzajúceho farára. Danielove strhujúce kázne v sebe majú nákazlivý „drajv“ rockovej show a šíria sústredenie a povznesenie aj na divákov filmu. A strihové sekvencie počas slávnosti Božieho tela, po ktorej je film pomenovaný, v samotnom závere potom v efektnej skratke ukážu, aký blahodarný vplyv mladík s temnou minulosťou na život jednej nešťastnej komunity mal. „Každý z nás je Kristov kňaz,“ hovorí sa na začiatku. Každý môže viesť sám seba i svojich blížnych k lepšiemu ja, ukazuje Daniel. Na Oscara pre najlepší medzinárodný film bolo Corpus Christi nominované po boku Parazita, ktorý zmenil históriu: získal nielen túto sošku, ale aj tri ďalšie hlavné Oscary. Oba filmy spája žánrová neukotvenosť a tematická pestrosť, ale ten poľský je nám možno trochu bližší než ten juhokórejský. Nebyť dôrazu na vieru v každodennom živote, pôsobí dedina z Komasovho filmu aj jej obyvatelia ako niečo, čo dobre poznáme z vlastných skúseností. Corpus Christi RÉŽIA Jan Komasa SCENÁR Mateusz Pacewicz HERECKÉ OBSADENIE Bartosz Bielenia, Aleksandra Konieczna, Eliza Rycembel, Tomasz Ziętek, Barbara Kurzaj, Leszek Lichota… DĹŽKA 115 min. Hodnotenie: Pozitívne Pre prehratie videa sa pripojte k internetu