televízia dokument Dal mi meno Malála Rozhovor s režisérom davisom Guggenheimom Pre režiséra Davisa Guggenheima predstavuje film Dal mi meno Malála univerzálny príbeh o otcovi a jeho dcére – pozoruhodnej mladej žene, ktorá mala odvahu prehovoriť, aj keď bol jej život v ohrození. Text Ivana Petrová | FOTO Nat Geo Channel Ako sa k Vám tento projekt dostal? Laurie MacDonald a Walter Parkes boli vybraní medzi mnohými ľuďmi, ktorí chceli získať práva ku knihe. Stretli sa s Malálou a jej rodinou a ihneď po tom, čo opustili ich dom, si obaja povedali: „Títo ľudia sú výnimoční, kto z hercov by ich mohol hrať?“ A tak si pomysleli: „Mal by to byť dokument.“ Akonáhle sa vrátili domov do L. A., zavolali mi. Už predtým sme sa stretli prostredníctvom priateľov a myslím, že videli jeden môj film, volal sa Čakanie na Supermana, ktorý bol o vzdelaní, a tak ma oslovili, aby som zvážil režírovanie Malály. Aká bola Vaša prvá reakcia? To je zaujímavé, čítal som, čo asi väčšina ľudí – článok v časopise Time a videl som krátky dokument The New York Times. Ale po tom, čo mi zavolali, som začal študovať všetko dôkladnejšie. Zistil som, že ich príbeh je oveľa zaujímavejší a mimoriadnejší, než si ľudia uvedomujú. Že sú tu dôležité témy z Malálinho života, ktoré doteraz neboli preskúmané. Kedy ste sa zoznámili? Bolo to v máji 2013. Niekoľko týždňov pred Maláliným prejavom v OSN. V skutočnosti, keď som sa s ňou prvýkrát stretol, stále pracovala na svojom prejave. Podelila sa oň so mnou a ja som ju videl v jej malej kancelárii, ako na ňom pracuje. Aká bola Vaša cesta k takému veľkému príbehu? Pre mňa je najpresvedčivejšou časťou toto – príbeh otca a dcéry. Okamžite som si pomyslel: „Toto musí byť univerzálny príbeh.“ Čo keď natočíte film, na ktorý pôjde dievča v Los Angeles so svojím otcom, alebo dievča v Japonsku a jej otec alebo dievča so svojimi rodičmi v Londýne? Je to niečo všeobecne platné, idea, ktorá inšpiruje otca aj dievča, ktoré má navyše odvahu hovoriť verejne. Podľa mňa, keď toto natočíte, môže taký príbeh zasiahnuť každého a môže spôsobiť skutočné globálne zmeny – nie je to len nejaká lokálna historka. DAVIS GUGGENHEIM 1963 Uznávaný americký režisér je známy hlavne ako tvorca dokumentov. K tým najznámejším patrí Čakanie na Supermana (2010), Bude to nahlas! (2008), ale predovšetkým Oscarom ocenený film Nepríjemná pravda (2006). Natáča dokumenty každého druhu, ale najčastejšie si vyberá slávne osobnosti – Baracka Obamu či skupinu U2. Vo filme je až hmatateľne cítiť, že útok na Malálu mohol znamenať koniec jej príbehu. Mohol to byť koniec jej príbehu, alebo tiež začiatok. Či sa nám to páči, alebo nie, stala sa symbolom. Malála je dievča, ktoré bolo postrelené v školskom autobuse, a to mohol byť jej koniec, lenže on to bol v mnohých ohľadoch začiatok. Je krásne, keď vo filme hovorí: „Bol mi daný nový život a je to posvätný život.“ Myslím, že pre ňu a Ziauddina je tento príbeh ešte len začiatkom – ich práca nie je len o Malále, ale o 66 miliónoch dievčat, ktoré nechodia do školy, ktoré trpia rovnako, ako trpeli oni. A tomuto sa chystajú zasvätiť zvyšok svojho života, čo je pre mňa inšpirujúce. Akú úlohu hrá Váš film na tejto ich misii? Mal som tú ohromnú česť natáčať filmy, ktoré neboli len filmami. Milióny ľudí v Amerike videli Nepríjemnú pravdu, milióny ľudí ju videli v zvyšku sveta a celá generácia sa začala zaujímať o klimatické zmeny. Samozrejme, dnes to nie je to jediné. Bol to len film, ktorý bol len malým kúsočkom niečoho, ale pre mňa je práve toto tá najviac vzrušujúca časť pri rozprávaní príbehu – vidieť, ako film môže inšpirovať svet. Môže to znamenať zapojenie celej generácie ľudí a ja si myslím, že Malála má rovnaký potenciál. Myslíte si, že v školách bude tento film používaný rovnako ako Nepríjemná pravda? Produkcia Nepríjemnej pravdy je vyžadovaná v niekoľkých krajinách. Niektoré dokonca uviedli: „Nemôžete u nás absolvovať, ak ste to nevideli.“ To je úžasné a myslím si, že tento film je určite dôležitý pre niekoho, kto sa zaujíma o politiku tzv. globálneho juhu, ale som toho názoru, že to bude rovnako dôležité pre dievča v Európe, ktoré síce chodí do výbornej školy, ale necíti sa na to, aby sa nahlas prejavila. Je to určite dôležité pre moje vlastné dcéry. Mám dve – majú deväť a štrnásť rokov – a chodia do dobrej, bezpečnej školy, ale potýkajú sa s mnohými vecami, s ktorými sa potýkajú dievčatá po celom svete. Majú pocit rovnocennosti? Cítia sa iste, aby sa mohli vyjadrovať verejne? Takže pre mňa je to veľmi významný film, pretože som ho nakrúcal tiež pre nich. Myslím si, že pre dievčatá v Anglicku a pre dievčatá všeobecne po celom svete, ktoré nechodia do bezpečnej školy, to bude veľmi dôležité. Tiež si myslím, že otcovia sa začnú pýtať, či môžu urobiť viac pre to, aby sa ich dcéry cítili také silné, vyrovnané a statočné ako Malála. Rozprávajte mi o svojom prvom stretnutí s Malálinou rodinou. Zaklopal som na dvere ich domu v Birgminghame. Spomínam si, že som tam prišiel taxíkom. Bolo pre mňa veľmi dôležité, aby som so sebou nepriviedol veľký filmový štáb. Vzal som so sebou len zvukára a povedal som: „Začneme veľmi jednoducho. Budeme tam sedieť len vy a ja a urobíme rozhovor bez kamery, len záznam zvuku. Iba tak sa môžeme najskôr vzájomne spoznať a zistiť, aké veci nás zaujímajú.“ Urobil som to tak v priebehu pár hodín s Malálou i Ziauddinom. Za nejaký čas, keď sme natáčali s väčším štábom, už poznali oni mňa a ja zase ich. Verím, že som si získal ich dôveru, ale chcelo to čas. Sú mimoriadna rodina. Vo svete, kde si všetci robia len selfie a všetci hľadia hlavne na to, ako vyzerajú, pretože všetci sa fotia navzájom a fotky potom dávajú na Instagram a Facebook, neboli vôbec uzavretí ani rozpačití, čo sa potom prejavilo aj vo filme. Boli ku mne naopak veľmi otvorení, rovnako tak k filmovému štábu a dychtivo chceli rozprávať svoj príbeh a to je, myslím si, v súčasnosti veľmi vzácne. Aký veľký bol váš štáb počas natáčania? Veľmi malý. Začali sme len so zvukovými nahrávkami rozhovorov mňa a členov rodiny a tieto nahrávky sa stali srdcom celého filmu. Keď sa pozeráte na animované časti dokumentu, počujete len ich hlasy. To pre mňa bolo veľmi dôležité, navodiť intímnu atmosféru, možno až introspektívnu. Potom sme pracovali na filme s veľmi malým štábom. Išlo asi o štyri alebo päť ľudí. Prečo myslíte, že boli takí otvorení pri rozprávaní svojho príbehu? Keď boli v Pakistane, rozprávali svoj príbeh, pretože to bolo nutné. Ich mesto bolo v obkľúčení a Taliban zastrašoval ľudí chodiacich do školy, až nakoniec chcel školu zavrieť a vyhodiť ich z nej. Cítili sa nútení povedať svoj príbeh svetu, aby ľudia videli, čo sa u nich deje. Z týchto dôvodov to pre Malálu a Ziauddina znamenalo strašne veľa, zatiaľ čo tu, v Amerike alebo Anglicku, by rovnaké konanie mohlo byť považované len za prejav márnosti alebo snahy presviedčať. Pre nich to bola nutnosť, takže keď som prišiel, myslím, že to pre nich bola príležitosť pokračovať v šírení ich príbehu svetu. Ak by mohol byť ich príbeh prevedený do filmu a vyslaný do sveta, ich misia by pokračovala ďalej. Prekvapovala Vás Malála? Neustále. Natočil som film o prezidentovi Spojených štátov, o viceprezidentovi Spojených štátov, Barackovi Obamovi, Al Goreovi, o rockových hviezdach, predovšetkým o množstve ľudí, ktorí sú slávni a o ktorých si myslíme, že ich poznáme, ale niekedy čím viac o nich vieme, tým viac sme sklamaní, pretože sa ukáže, že sú to len ľudia. Zakaždým, keď som s Malálou a Ziauddinom, tak ma ohromia. Sú to takí inteligentní ľudia – sú zvedaví, sú svetaznalí, sú veľmi duchovne založení a sú tiež vtipní. Po tom, čo som sa s nimi stretol, som sa vrátil domov k svojej rodine a bol som ohromený. Po skúsenosti s nimi mi behal mráz po chrbte, pretože sú výnimoční. Myslíte, že sa niekedy budú môcť vrátiť do Pakistanu? Nie som ten, koho by ste sa mali pýtať. Vo filme hovorím Malále: „Neradi hovoríte o svojom utrpení.“ Ona ale nechce reagovať, a tak hovorím: „Ty sa vyhýbaš mojej otázke.“ Ona len odvetí: „Isteže áno.“ Nikdy sa totiž nechceli cítiť ako mučeníci, pretože v Pakistane sú stále ľudia, ktorí trpia oveľa viac. Ale nenechajme sa mýliť: oni žijú v exile. Na svete neexistuje miesto, kde by boli radšej, než doma v Pakistane. Ziauddin tam postavil nádhernú školu a teraz sa nemôže vrátiť a robiť to, čo miluje, učiť. Myslím, že len čo budú môcť, tak sa okamžite vrátia. Malála je jednoznačne extrémne skoro vyspelé dieťa, mali ste niekedy pocit, že z nej hovorí jej otec? Očividne bola veľmi bystrá a narodila sa s veľkým intelektuálnym potenciálom. Vo filme je takýto moment, všetko dianie okolo sa zrýchľuje a deti veľa vecí nezaujíma, ale Ziauddin hovorí, že toto sa netýka stretávania v jeho dome a na rozdiel od mnohých detí Malála vždy prišla ako malé dievča, sadla si na zem a počúvala. Väčšina detí by chcela ísť von a hrať sa, ale ona bola ako akýsi druh špongie. To je samozrejme len môj výklad, pretože ja som pri tom nebol, avšak Ziauddin hovorí, že sedela na zemi a počúvala. To vypovedá niečo o tom, aká bola bystrá, ale aj o tom, ako preberala čosi z jeho života a jeho životných rozhodnutí. Popisujú sa vzájomne ako jedna duša s dvomi rozdielnymi telami. Je zrejmé, že toto prepojenie medzi nimi je od počiatku a sú doslova zviazaní jeden s druhým, takže tam bolo niečo výnimočné, čo, ako dúfam, sa dostalo aj do filmu. Je to tam zachytené, ale nie popísané. Nakoniec však ktokoľvek, kto sa stretne s Malálou, získa veľmi silný pocit, že je to jedinečná žena. Môže byť vôbec Malála len mladou dievčinou? Malála sa dostala do vážnych životných problémov už ako veľmi mladá. Ale jej rodina je tak tesne prepletená. Toor Pekai a Ziauddin vytvorili nádherný domov pre Malálu, Atala a Khushala, jej bratov, čo môžete vo filme vidieť. Milujú sa navzájom a spája ich veľmi silné puto. Je tam veľa smiechu, radosti a vy tak intenzívne cítite, že sú vo všetkom spolu a to mi dáva nádej. Dal mi meno Malála Nat Geo Channel | 5. marca TV program Nat Geo Channel nájdete napríklad v týchto balíčkoch Kompletná programová ponuka Skylink