kino / Životopisný Najtemnejšia hodina Réžia Joe Wright Scenár Anthony McCarten Herecké obsadenie Gary Oldman, Kristin Scott Thomas, Ben Mendelsohn, Lily James, Ronald Pickup, Stephen Dillane… Dĺžka 125 min. V kinách: od 11. januára / Hodnotenie: Pozitívne Najtemnejšia hodina Recenzia ešte väčšieho kritika Kamila Filu Text kamil fila | FOTO CinemArt Winston Churchill patrí k najslávnejším štátnikom, ktorých radi hrajú malí tuční herci – u nás by boli najlepší Jan Libíček alebo Marián Labuda. Preto je prekvapením, keď ho v najnovšom filme určenom do kín predstavuje Gary Oldman, o nejakých desať centimetrov vyšší, približne sedemdesiatkilový (teda asi polovične ťažký) herec, špecializovaný predovšetkým na slizkých zloduchov. Asi si ho pamätáte dobre z diel Luca Bessona ako Leon alebo Piaty element, a mladšia generácia hlavne zo série Harryho Pottera, kde hral Siriusa Blacka. Radšej štíhly a perverzne zvodný Dracula meniaci podoby v takmer každej scéne, alebo fanatický a zlomený vodca zvyšku ľudskej rasy proti ľudoopom v novej Planéte opíc. O ldman patrí k tým, ktorých v rôznych úlohách takmer nespoznáte – túto schopnosť dotiahol v poslednom čase snáď len Mark Ruffalo a u väčších hviezd Tom Hardy a Christian Bale, ktorí menia nielen vizáž vlasov a fúzov, ale aj vlastnú telesnú váhu a prízvuk. Už sme si zvykli na to, že niektorí herci miznú pod latexom ako Doug Jones vo fantastických filmoch Guillerma del Tora alebo poskytujú len rôzne body zo svojej tváre a tela ku kompletnej počítačovej transformácii ako Andy Serkis ako Glum, King Kong alebo vodca Ceasar vo spomínanej Planéte opíc. Vieme tiež, že niekedy je herecký výkon z veľkej časti ovplyvnený zásahom počítačovej grafiky, ktorá sa však snaží hercovu podobu zachovať, ako napríklad tvár Brada Pitta v Podivnom prípade Benjamina Buttona. V prípade niektorých hercov ako u Johnnyho Deppa je premena pomocou líčidiel dokonca kľúčovou súčasťou ich imidžu – maska je viac ako vnútorný výkon, sama potreba mať masku definuje tieto postavy ako krehké a zraniteľné, schovávajúce sa pred svetom. A potom tu máme špeciálnu kategóriu – úpravy vzhľadu pre životopisný film. Jedna slávna osoba predstavuje inú, väčšinou (aspoň v čase nakrúcania) slávnejšiu osobu. Tu býva cieľom, aby sa herec za maskou stratil, aby nebola viditeľná ako v prípade rôznych hororových monštier. Maska tu nezdôrazňuje neľudskosť, ale zvyšuje ľudskosť, tým, že zohľadňuje čiesi slabiny, bez toho, aby preskočila ku karikatúre. A pri sledovaní Najtemnejšej hodiny, ktorá zachytáva jeden mesiac v roku 1940 pred vypuknutím vojenskej obrany Británie, kedy sa Churchill stal ministerským predsedom, sa z diváckeho hľadiska nehrá o nič iné, nakoľko Garyho Oldmana spoznáme a nakoľko dokážeme postupne zabudnúť, že Churchilla predstavuje práve on. Na túto hru je vyplytvaných toľko prostriedkov, až potom môžeme zabudnúť, kvôli čomu tento film vznikol. O Churchillovi sa totiž točí stále, prevažne televízne filmy. Povedať, že Churchill zostáva inšpiratívny ako rozhodný vodca, je málo. Režisér Joe Wright, ktorý má za sebou vojnovú romancu Pokánie či novú verziu Anny Kareniny, prichádza s veľmi prekvapivým postojom: Podľa neho jeho film o Churchillovi ukazuje, aké to je byť skutočným vodcom v čase, keď Amerike vládne chaoticky Donald Trump. Mediálne obrazy Churchilla a Trumpa pritom k sebe majú blízko. Obaja hovorili a hovoria tzv. nekorektne a ich voliči oceňujú časté hulvátstvo ako vtipné. Žiadnu ďalšiu spojitosť však medzi pologramotným biznismenom a literárne nadaným vojenským stratégom nenájdeme. Churchill bol bytostne politický človek s pomerne pevnými hodnotovými postojmi, zatiaľ čo Donald Trump často ani netuší, aký postoj zastáva, alebo že niektoré postoje vylučujú iné. Napriek tomu tu zostáva jeden paradox: Churchill fascinuje filmárov preto, že bol komediant, trochu dramatik, veľký rétor a showman. V praktickej politike často nemyslel na detaily, robil chyby, ktoré na bojiskách stáli životy tisíce vojakov, prípadne cynicky prehliadal hladomor v Bengálsku, kde zomreli milióny nevinných. Film sa o toto len zľahka konverzačne otrie. Jeho cieľom je nájsť pod komickou neohrabanou šupkou huhňajúceho frfloša jeho rýdzosť a odvahu, vykresliť ho ako muža s jedinečným inštinktom, ktorý medzi všetkými váhavcami a zbabelcami rozpoznal pravé nebezpečenstvo. Je ľahostajné, koľkokrát sa Churchill vojensky či ekonomicky pomýlil. Jeho nekorektnosť, s ktorou popieral utrpenie ľudí, bola často len cynizmom kryjúcim možný pocit viny. Churchill bol skrátka všetkým, hrdinom i gaunerom, bojovníkom za slobodu aj neľútostným kolonistom. Ale posledný film o ňom je hlavne efektne natočenou konverzačkou o tom, ako ho vidí jeho pisárka. Posledným takýmto filmom, kedy na politika so zmesou obáv a obdivu nazerá mladé naivné dievča, bol Pád Tretej ríše o Hitlerovi. Zatiaľ čo nemeckí filmári však dospeli k tomu, že Hitlera poľudštili do podoby zlomeného chorého muža, britskí autori skôr nadviazali na tradíciu vojnových propagandistických filmov z druhej svetovej, kedy z elitára urobia ľudového strýka. Stoja tým určite na strane demokracie proti totalite, ale metódy, ktoré používajú, vyzerajú nesmierne obstarožne. Najdiskutovanejšou sekvenciou Najtemnejšej hodiny je tá, v ktorej Churchill úplne náhodne vystúpi z auta, zíde do metra a vo vagóne medzi cestujúcimi zisťuje náladu obyvateľstva a dodáva im odvahu. Nielenže žiadna taká príhoda nebola zaznamenaná nejakým životopiscom, a nielenže tá jazda metrom by reálne trvala ani nie polovičný čas. Podstatné je, že sa z Churchilla robí politik, ktorý nebol odtrhnutý od obyčajných ľudí, hoci medzi nimi čas netrávil a pohyboval sa celoživotne medzi inými vrstvami. Gary Oldman za svoju kreáciu získal už Zlatý glóbus a pravdepodobne dostane aj Oscara. Bude to dôkaz, že latex a pátos víťazí nad pravdivosťou a kritickosťou. Kamil Fila český filmový recenzent a kritik www.jestevetsikritik.cz Pre prehratie videa sa pripojte k internetu