kino / Komédia Kvarteto Réžia Miroslav Krobot Scenár Miroslav Krobot, Lubomír Smékal Herecké obsadenie Barbora Poláková, Jaroslav Plesl, Lukáš Melník, Zdeněk Julina, Pavlína Štorková, Lenka Krobotová, Jana Štěpánková… Dĺžka 93 min. V kinách: od 30. novembra / Hodnotenie: NeutrálnE Kvar- -teto sa nevyladilo na tridsiatnikov Recenzia ešte väčšieho kritika Kamila Filu Text kamil fila | FOTO Falcon Stoický prejav režiséra, scenáristu a herca Miroslava Krobota vyvoláva zvláštne sympatie. Ak s ním počúvate napríklad rozhovor pre internetovú televíziu DVTV, máte dojem, že jeho nový film Kvarteto, ktorý prichádza tri roky po debutovej Díre u Hanušovic, bude úplne výnimočné dielo. Krobot genézu scenára opisuje cez svoj záujem o fenomén subpersonalít – teda teóriu, že každý má v sebe viac osobností, ktoré sa v priebehu dní prejavujú s rôznou silou. Ď alej hovorí o kvantovej mechanike, ktorú by rád použil ako formálny princíp pre stavbu rozprávania, a o tom, že charaktery jednotlivých postáv daného hudobného kvarteta by mohli zložiť dohromady jedného harmonického človeka. Keby takto intelektuálne vzletne hovoril v televízii niekto iný, dočkal by sa hrubého výsmechu, prípadne nenávistných odsudkov, že sa vyťahuje na obyčajných ľudí. Krobot to ale dokáže aj napriek použitým pojmom podať tak obyčajne, že potom máme dokonca tendenciu určité významy v príslušnom filme hľadať. Niektorí ich tam snáď aj nájdu. Napríklad 81ročný pedagóg JAMU Pavel Švanda na svojom facebookovom profile napísal: „Krobotove Kvarteto: konečne zas raz český film ‚o niečom‘. Skupinka ľudí mladšieho stredného veku už má zmeškané. Dávno mali skákať okolo svojich detí, od rána do večera by sa nezastavili. Ale v únave by si oddýchli od seba samých. Lenže oni sa spojili s vrcholovým kumštom, o komornú muziku teraz zápasia spoločne, ale tiež každý vo svojej samote. Poctivá estetická existencia nie je žiadna pohodička, ako si myslia amatéri. Je to všednodenné hašterenie s démonmi, predovšetkým s narcizmom. S vekom neuróz neubúda ako u konvenčnejších jedincov, skôr naopak. A prekonanie okamžitej krízy neznamená nič iné ako ešte hlbšie zabŕdnutie do denného pracovného rizika. O tom všetkom je Kvarteto, rádovo hlbšie než Slámove filmy o stratencoch, ktorí sa zaujímajú skôr o povrchové fenomény. Okrem toho sa Krobotovi podaril obraz Olomouca, ako ho väčšinou nepoznáme. Ale mali by sme o ňom vedieť.“ Podobne pozitívnych ohlasov ale nájdeme inak málo, väčšinou sa objavujú povzdychy, že film je naopak totálne „o ničom“. Ak vynecháme, že každý z nás si dokáže z filmov vziať a premietnuť do nich niečo iné, najskôr sa v prevažujúcich odmietavých reakciách prejavujú generačné rozdiely a popudenosť, že sa o generácii tridsiatnikov vyjadruje niekto optikou oveľa starších pozorovateľov. Svoj podiel na výsledku má aj to, že Krobotov spoluscenárista, olomoucký psychológ Lubomír Smékal, spracováva v scenári príhody zo svojich terapeutických sedení, kedy mu však klienti hovoria len to, čo ich trápi, a zvyšok ich životov nevidí. V tomto obraze „neskorých Samotárov“ sa potom dotyční naozaj nemusia moc vidieť, a to nie snáď že by si nechceli priznať svoje osobné chyby a tápanie, ale preto, že je im celková štylizácia veľmi cudzia. Kvarteto je predovšetkým film prehnaných umeleckých ambícií. Že by tu šlo akokoľvek vyčítať, že solídny, ale suchársky Robert, atraktívna a rozháraná čelistka Simona, extrovertný vtipkár Tomáš a znalec histórie s prezývkou Funés by mohli stvoriť jednu harmonickú osobu alebo každý z nich bol prejavom určitej stránky ľudskej povahy nás všetkých, k tomu rozprávanie neposkytuje žiadne indície. Pritom film je veľmi návodný, terapeutka Simona nám problém hľadania šťastia zhrnie na záver v krátkej prednáške pre seniorov. Lenže tu nám seniori chcú hovoriť niečo o tridsiatnikoch. Márne váham, či cieľom filmu malo byť vyvolanie pocitov autentickosti. Krobot ako režisér síce svoj ansámbel v Dejvickom divadle vedie k „filmovej umiernenosti“, ale na plátne členovia aj nečlenovia tohto súboru nepôsobia ako živí ľudia, ale ako bábky, figúrky a prízraky. Odriekavajú divné vety, ktoré možno niekedy niekto predniesol v opitosti v krčme, možno ich tak niekedy sformuloval na terapii, ale v reáli takto rozhodne nikto nehovorí – ak niekedy opúšťa múry akademického alebo liečebného ústavu. Potom by to možno šlo. Kvarteto je skrátka „formulatívne dielko“ – vytýčim si tému a potom ju lejem do postáv a scén ako do formičiek. Je vidieť, že tvorcovia rozumejú rodičom hlavných hrdinov; tridsiatnici sú pre nich však skôr zvieratká v zoo, s ktorých utrpením možno súcitia, ale v ich koži nie sú. Olomouc tú pôsobí ako mesto duchov, čo je možno nostalgicky potešiteľné pre pamätníkov, avšak nezodpovedá to dnešnej podobe, kedy kypí denným aj nočným študentským životom. Existujú iste filmy a seriály, ktoré vychádzajú z terapeutickej praxe, napríklad Hezké chvilky bez záruky od Věry Chytilovej či Terapie s Karlom Rodenom, kde je zdroj príbehov priznaný a nezastiera sa, že vznikol od stola a spovednej pohovky. To ale nie je prípad Kvarteta, kde aj podľa želania autorov malo dôjsť k umeleckej transformácii. Film ani nedosahuje na to, aby ukazoval už len čisté afekty, psychické stavy bez príčin, otlačené hlboko do atmosféry – na to je Kvarteto málo esteticky pôsobivé. Stále je to typicky česky horkosladká tragikomická konverzačka, hoci pomalá. Keď sa v múzeu pri akomsi nočnom predstavení prechádzajú medzi rozpadajúcimi sa kameňmi dievčatá zahalené v priesvitnej látke, nie je nijako zrejmé, či máme cítiť niečo krásne, alebo je to paródia na vkus okresných kultúrnych pracovníkov a miestnych snobov. Je možné sa obávať najhoršieho: že sa to starým pánom proste páči. Nie že by Kvarteto starecky mentorovalo ohľadom toho, ako by mali tí mladší správne žiť, v tom tu zostáva múdry odstup. Nie je to ale výpoveď o tých, ktorí vstupujú do krízy stredného veku, ale ukážka generačnej priekopy medzi nimi a ich rodičmi. Kamil Fila český filmový recenzent a kritik www.jestevetsikritik.cz Pre prehratie videa sa pripojte k internetu